OBRAZY ROZTRIEŠTENÉHO SVETA – Kapitola z dejín slovenského výtvarného expresionizmu

Vystavujúci autori: Blanka Tauberová, Ernest Špitz, Koloman Sokol, Viliam Rutkay-Nedecký, Janko Alexy, Imrich Oravecz, Peter Matejka, Július Lörincz, Rudolf Krivoš, Jozef Kollár, Július Jakoby, Vincent Hložník, Edmund Gwerk, Gustáv Gerö, Vojtech Erdélyi, Ferencz Erdélyi, Alexander Eckerdt, Robert Dúbravec, Orest Dubay, Juraj Daňo, Xénia Columbyová-Sinayová, Juraj Collinásy, Jozef Bendík, Zuzana Bellušová-Rusková, Miloš Alexander Bazovský

---

V celej plejáde známych smerov a –izmov 20. storočia má expresionizmus svoje nezastupiteľné miesto. Hoci ho možno len ťažko pokladať za umelecký smer v pravom slova zmysle a presnejšie je vyjadrovať sa o ňom ako o hnutí, rezonuje jeho kľúčová myšlienka legitímnosti výsostne subjektívnej transformácie objektívnej skutočnosti v celom umeleckom svete. Radikálnou zmenou v prístupe maliara k okolitému svetu je v tomto smere práve autorova individualita, jeho vnútorná pohnútka vystupujúca do popredia vďaka nepotlačenej expresii – výrazu.

Forma akou sa expresionizmus dokázal umelecky vysporiadať s komplikovanou historickou, kultúrnou a spoločenskou situáciou v prvých desaťročiach 20. storočia v Európe ho predurčil stať sa umeleckým výrazom prekračujúcim hranice doterajšieho zobrazovania, a vplývajúcim na estetické cítenie v diapazóne zaberajúcom najrozmanitejšie umelecké prejavy. Práve vďaka mimoriadnemu vplyvu a významu drážďanskej skupiny Die Brücke a mníchovskej skupiny Der Blaue Reiter nie je núdza o vedecké štúdie, ani popularizačné tituly približujúce širokej verejnosti rôzne polohy tohto výtvarného prejavu. Dvojnásobne to pochopiteľne platí v nemecky hovoriacich krajinách, kde je expresionizmus vnímaný takmer ako „národný produkt“ (P. Wauer). Na Slovensku je ale situácia iná. Okrem knižných titulov zaoberajúcich sa sprostredkovaním všeobecných informácií, vymedzením smeru ako takého, výpočtom autorov a stručným rozborom vybraných diel, u nás zatiaľ absentujú tak rozsiahlejšie preklady teoretických, filozofických prác, (Buber, Bloch, Benjamin, Lukacz, Rosenzweig, Adorno, Kracauer...) ako aj štúdie zamerané na čiastkové aspekty tohto umenia (Holz, Fellmann, Heller, Dürr, Brinkmann, Myers...). To sme však len pri otázke expresionizmu v jeho nemeckom resp. európskom kontexte.

Umelecká produkcia slovenskej proveniencie v prvej polovici dvadsiateho storočia vykazujúca expresívny naturel zatiaľ len čaká na systematickejší výskum. Pluralitný charakter výtvarnej tvorby a často jej anachronický vývoj v tom čase na Slovensku neumožňuje nazerať na tvorbu umelcov ako JúliusJakoby, Juraj Collinásy, Edmund Gwerk, Anton Jasusch, Juraj Daňo atď. rovnakými kritériami ako v prípade nemeckého, rakúskeho či severoeurópskeho expresionizmu. Existuje však analogický fenomén spájajúci výtvarnú produkciu zmienených umelcov na Slovensku a tou je práve zmena premisy v tvorbe. Elementárne nóvum je v tomto zmysle postupná diferenciácia pohľadu z objektu na subjekt – na jeho vnútro a jeho reflexiu smerom von prostredníctvom výsostne originálneho výrazu, teda už zmienenej expresie. Spôsob akým sa expresionizmus vysporiadal s náročnou politicko-spoločenskou situáciou na Slovensku v tridsiatych, štyridsiatych a päťdesiatych rokoch prostredníctvom jeho umeleckých inštrumentov a výtvarného poňatia, sa tak javí byť mimoriadne efektívnym. Aj preto sa jeho postupy automaticky a často podvedome stávajú súčasťou najrôznejších maliarskych koncepcií. Výstava vstupujúca do tohto obsahovo a výrazovo bohatého priestoru výtvarných interpretácií človeka na Slovensku, krajiny v ktorej dýchal, s ktorou žil, je mienená ako prológ k rozsiahlejšiemu celku mapujúcemu expresívne tendencie v umení do päťdesiatych rokov na Slovensku.

Recepcia expresionizmu skrz výklad jeho rôznych aspektov je užitočná najmä pre našu (stredoeurópsku) kultúrnu oblasť, ktorá bola týmto umeleckým smerom zasiahnutá veľmi výrazne, čo nakoniec dokazuje aj samotná výstava. Expresionizmus bol pritom dlho vnímaný ako iracionálny, cez psychológiu národného (tj. nemeckého) klišé fixovaný, a preto ťažko analyzovateľný fenomén (B. Wauer).Vymaniť sa z područia tohto výrazného obmedzenia sa mu podarilo až analýzou všetkých jednotlivostí v rámci umeleckého prejavu, tj. literatúry a filozofie, architektúry a výtvarného umenia. Pod obmedzením chápeme jeho prezentáciu skrz výhradnú príslušnosť k nemeckému národu a kultúre. Po potrení predsudkov, rozsiahlymi literárno-vedeckými spracovaniami z druhej polovice 20. stor., ktoré sa zaoberajú práve rôznymi sférami expresionizmu, sa tvrdenia o striktnej príslušnosti úplne vytratili. A že neide len o hnutie regionálne, ale ťažiskové pre vývoj umenia prvej tretiny 20. storočia už v súčasnosti netreba hádam ani zdôrazňovať.

Španielsky filozof Jose Ortega Y Gassett píše: „Skutočne je prekvapujúca až takmer záhadná integrita, ktorú si zachováva každé historické obdobie vo všetkých svojich prejavoch. V najrozličnejších umeniach koluje identická inšpirácia, rovnaký biologický štýl.“ Táto identická inšpirácia je nesporne prítomná a zásadná v oblasti základných námetových východísk vo všetkých umeleckých odvetviach a obdobiach. Preto aj v expresionizme máme prítomné diferentné žánre od krajinomaľby cez portréty, mnohofigurálne scény, až k abstraktnejším kompozíciám. Je teda potrebné si uvedomiť, že ak má expozícia mapujúca polohy tohto štýlu v Slovenskom umení demonštrovať jeho rôznorodý charakter, nemožno sa obmedziť iba na jeden žánrový prejav. Krajina sa pre maliara stáva priestorom konfrontácie so živelnosťou, kde sa jej osobitá atmosféra prezentuje napríklad rytmom a farbou v ploche obrazu (Gwerk). Človek má však v expresionizme obzvlášť strategickú úlohu (Jakoby, Collinasy). Aj vo vystavených dielach vystupuje nie len ako nestranný model, objekt či strojca námetu, ale prezentuje sa vo svojej až neuveriteľnej komplexnosti. Nemecký jazyk s precíznou terminológiou v oblasti dejín umenia disponuje slovom používaným aj v slovenčine a to Gesamtkunstwerk, na označenie umeleckého diela širšieho záberu, spájajúceho viaceré druhy do jedného, na umocnenie dojmu a celkového zážitku. V intenciách tejto výstavy je možné vypomôcť si nemeckou lexikológiou, postulovaním termínu gesamtmenschlich (gesamt – nem. celý, celkový, globálny; menschlich – nem. ľudský, humánny). Týmto adjektívom sa dá zdôrazniť práve komplexnosť človeka s jeho fyzickou a duchovnou unikátnosťou, s jeho transcendentnom, ako aj jeho racionalitou. Človek statický aj dynamický, lyrický aj prozaický, kategorický aj indiferentný. Expresionizmus je tak s prívlastkom gesamtmenschlich umením, ktoré v novodobej histórii ukazuje na človeka so slovami Ecce Homo.

Tento záver nakoniec konštatuje Hans Heinz Holz vo svojom diele Philosophie der zersplitterten Welt(Filozofia roztriešteného sveta) nasledovne: „Filozofii expresionizmu ide teda o človeka, aj tam kde hovorí o prírode – tak ako poézia chápe prírodu a veci stále ako indíciu ľudského. Ale človek je natoľko ľudský, nakoľko je transcendentný.“ Nie náhodou je aj názov výstavy parafrázou tohto diela. Rôznorodosť pohľadov na svet a človeka je totiž sumou individuálnych reflexií, z ktorých je možné vyskladať mozaiku či obraz osobných príbehov (figurálne scény) či zaujatých komentárov k vlastnému okoliu (krajinomaľba), teda  jednoducho obraz roztriešteného sveta.    

Miroslav Halák

Miroslav Haľák

---

---

Fotogaléria