Vernisáž: 07.marec 2012
Miesto: Bethlenov dom
Kurátor: Helena Němcová
Trvanie do: 20.máj 2012

Tlačová správa
Pozvánka
EVENT - Maliarstvo 19. storočia a prvej tretiny 20. storočia na východnom Slovensku zo zbierky Východoslovenskej galérie v Košiciach

Maliarstvo 19. storočia a prvej tretiny 20. storočia na východnom Slovensku zo zbierky Východoslovenskej galérie v Košiciach

Máloktorý región ma takú bohatú výtvarnú tradíciu ako východné Slovensko. Už od stredoveku možno vo významnejších mestách sledovať pomerne intenzívnu aktivitu. Od prvých rokov 19. storočia zaznamenávame nepretržitý umelecký ruch. V súvislosti s hospodárskymi a spoločenskými premenami dochádza pritom k presunu do viacerých centier. Po Levoči, respektíve Prešove, kde výtvarnú produkciu v rozhodujúcej miere určovali svojrázne osobnosti ako maliar dánskeho pôvodu Ján Jakub Stunder (1759 - 1811), Jozef Czauczik (1780 - 1857), Ján Jakub Műller (1780 - 1828) a Ján Rombauer (1782 - 1849), okolo polovice storočia prevzali hegemóniu

Košice predovšetkým vďaka rozvetvenej rodine Klimkovičovcov. Stalo sa to nielen prostredníctvom druhovo rozmanitej tvorby, ale i podielom najznámejších bratov Františka (1826 - 1890) a Vojtecha (1833 – 1885) na zriadení múzea, vyučovaním na gymnáziu a v súkromnej výtvarnej škole, v ktorej začali cestu za umením aj niektorí poprední predstavitelia uhorského maliarstva.

Na konci 19. a na začiatku 20. storočia prichádzali na východné Slovensko alebo sa sem vracali po štúdiách na budapeštianskych, viedenských, mníchovských a zriedkavo i na parížskych školách mladé talenty. V rodných Košiciach tvorili Ákos Aranyossy (1870 - 1898), Konštantín Kövári (1882 - 1916), Anton Jaszusch (1882 – 1965), o niečo neskôr Gejza Kieselbach (1893 - 1965). Z význačnejších tu pôsobil i Elemír Halasz-Hradil (1873 - 1948) a do roku 1919 Eduard Lengyel Reinfuss (1873 -1942). V susednom Prešove žil maliar nemeckého pôvodu Max Kurth (1869 -1962), Július Török (1879 - 1963), Ernst Rákoši (1881 - 1973) a o svoje miesto vo výtvarom

dianí sa hlásiaci Mikuláš Jordán (1892 – 1977). V Slanci sa prechodne usadil dovtedy jediný absolvent pražskej akadémie Ľudovít Čordák (1864 – 1937), v Chrasti nad Hornádom Jozef Hanula (1863 - 1944), v Michalovciach Teodor Jozef Mousson (1887 - 1946). S Tatrami spojil svoj osud Andor Borúth (1873 – 1955).

Nepriaznivá situácia vo výtvarnom školstve na Slovensku (obmedzená iba na formy súkromného štúdia) i malé možnosti uplatnenia v domácom prostredí spôsobili zároveň značný odliv nadaných umelcov. Mnohí našli základné existenčné zabezpečenie vo vyspelejších a hlavne hospodársky

aj spoločensky mocnejších kultúrnych centrách. Zo skupiny maliarov užšie spojených s východným Slovenskom sa ich najviac usadilo v Budapešti: Július Benczúr (1844-1920), Pavol Szinyei-Merse (1845 1919), Teodor Zemplényi (1864 - 1917), Ritta Boemmová (1868 – 1948), Eugen Doby

(1834 -1907), Július Éder (1875 – 1945), Andrej Bača (1870 – 1933), Ferdinand Katona (1864 -1932) a ďalší. Pre posledných dvoch sa rodný kraj stal miestom pravidelných návratov i nevysychajúcim prameňom inšpirácie. S tvorivými predsavzatiami prichádzal k príbuzným do Strážiek aj Ladislav Medňanský (1852 – 1919). Do hlavného mesta Uhorska sa neskôr presťahoval aj spomínaný František Klimkovič. Vo Viedni tvorili Jozef Ginovský (1801 – 1851), Gustáv Müller (1811 - ?) a Leopold Horovitz (1838 – 1917), ktorý dlhší čas pôsobil vo Varšave. Teodor Boemm (1822 – 1889) prežil svoje posledné roky v Drážďanoch. Levočan Karol Marko st. (1791 – 1860) odišiel v roku 1832 do Talianska a menej známy Emil Alexay-Olexák (1891 – 1949) sa po prvej svetovej vojne odsťahoval až do Ameriky.

Veľa maliarov sa venovalo tvorbe iba popri stálom zamestnaní. Okrem vyučovania kreslenia na stredných školách pracovali, hoci zriedkavejšie, aj v iných odboroch. Napríklad Eduard Hriňák (1851 – 1917) bol istý čas poštovým úradníkom, Imrich Emanuel Roth (1814 – 1885) fotografom. Ostatní, ak si nevytvorili početnejšiu klientelu, nemali bohatších rodinných priaznivcov, alebo nepodľahli bežnému domácemu dopytu, živorili a nakoniec zomierali zabudnutí. Smutnú skutočnosť najpresvedčivejšie ilustrujú nevyjasnené životné osudy Karola Tibelyho (1813 - ?).

Do obdobia zániku Rakúsko-Uhorska spadajú i pokusy východoslovenských miest (Košice, Prešov, Poprad, spišská Nová Ves, Levoča) zverejňovať maľby, kresby a grafi ky a plasticky prostredníctvom krátkodobých inštalácií. Minimálne možnosti usporadúvať tieto prehliadky na vyššej organizačnej platforme zároveň viedli tunajších umelcov i k zapájaniu sa do celouhorského výstavného života. Najčastejšie obosielali pravidelné podujatia Krajinskej uhorskej spoločnosti výtvarného umenia. Ojedinele sa v Budapešti predstavili a samostatnými súbormi. 

Chronologicky najstaršiu časť zbierky maliarstva 19. a 20. storočia na východnom Slovensku tvoria ukážky z diela Jána J. Stundera, ktoré svojim vecne triezvym klasicizmom výrazne ovplyvnilo spišský portrét. So Spišom, konkrétne s Levočou, sa spája i vývoj slovenskej krajinomaľby. Najprv bola poznačená snahou o topografi cky verný popis terénu, neskôr vážnym úsilím o svoju premenu na osobitý druh umeleckého prejavu. V obrazoch krajín sa uplatňuje romantizmus, aby onedlho ustúpil - podobne ako v iných žánroch maliarskej tvorby – realistickému názoru (Tibely). 

Na východnom Slovensku ostalo ťažisko výtvarnej produkcie pričinením Klimkovičovcov i po polovici storočia. Odzrkadľuje ju predovšetkým fi gurálna maľba so silne zastúpenou portrétnou zložkou. Aj v nasledujúcich desaťročiach sa tunajší autori sústavne venovali realistickej podobizni ako hlavnému zdroju svojho hmotného zabezpečenia. 

Maliari prvej tretiny 20. storočia, ku ktorým patrí významný slovenský krajinár svojej generácie Ľudovít Čordák, vyrástli ešte v ovzduší 19. storočia. Ich mladší umeleckí druhovia si osvojovali už v začiatkoch tvorivého rozletu zásady impresionisticko – plenérovej maľby. Zvláštne postavenie

medzi nimi má postimpresionista Konštantín Kövári. Z toho aspektu bol pozoruhodný aj nástup Antona Jaszuscha, ktorý sa v boji proti regionálnym konvenciám odvolával v prvom rade na secesiu a nemecký expresionizmus. V obrazoch týchto i niekoľkých ďalších autorov (Max Kurth, Elemír Halász-Hrazdil) nachádzame znaky dobového sociálnokritického postoja ku skutočnosti.

Autor textu: Imrich Groško

Helena Němcová





Fotogaléria


Prihlásenie

rss | facebook | twitter
Stredoslovenská galéria
Dolná 8, 975 90 Banská Bystrica
© 2014