Klíčenie

Vystavujúci autori: Mária Bartuszová

---

Štátna galéria predstavuje po prvýkrát vo svojej dramaturgii tvorbu špičkovej slovenskej sochárky Márie Bartuszovej (1936–1996). Po absolvovaní VŠUP v Prahe (1961) a po sobáši so sochárom Jurajom Bartuszom sa usadila v Košiciach (1963), kde pôsobila až do svojej smrti (1996).

Výstava  prináša jednak autorkin svet subtílnych, krehkých a introvertných tvarov a zároveň predstavuje jej silný sochársky program tzv. organickej (nefigurálnej) plastiky v našom prostredí. V ňom sa sústreďuje na univerzálne princípy (kontrasty sily a hmoty, fyzikálne sily tlaku a ťahu) a  na vytváranie elementárnych tvarov – „bio-foriem“, v ktorých je obsiahnutá logika prírodného poriadku a bioniky:  prvotné „klíčenie“ tvarov, vitálne gradovanie formy až po rozklad škrupinovej schránky, bio-architektúry.

Charakteristickým momentom sa pre autorku stáva technológia odlievania sadry v gumených (balónových) hmotách, nadľahčovanie hmoty vo vode, eliminovanie gravitácie (tzv. pneumatické tvarovanie) a pod.  Sadru tak  povýšila na plnohodnotné výtvarné médium, na  tlmočníka svojho sochárskeho výrazu. Jej krehkosť, zraniteľnosť a dočasnosť odkazujú  znovu k prírodným procesom.

Organická plastika od polovice 60.rokov 20. storočia v podaní M. Bartuszovej znamená v prvej rovine inšpirovanie sa elementárnymi tvarmi prírody, hľadaním malej sochárskej „bunky“  (kvapka, dážď, zrnko, klíčenie, hniezdo, neskôr vajíčko-ovoid, „nekonečné“ vajíčko a pod.). Z nich vychádzala v 70.rokoch aj pri tvorbe tzv. haptických plastík – objektov určených zrakovo postihnutým a slepým deťom, ktoré majú rozvíjať ich hmatovú a estetickú fantáziu. V tomto období predstavovali pioniersky počin v oblasti haptickej estetiky, ojedinelý nielen v slovenskom prostredí. V druhej  rovine ide po roku 1979 o priame zapojenie  prírodných materiálov do organizmu plastiky (vkladanie konárov, kameňov, piesku, motív sadry ako „topiaceho sa“ snehu a pod.).  V tretej rovine ide o reflektovanie a prijatie prírodných procesov a metamorfózy tvarov v čase. Bartuszová postupne zaznamenáva  vnútorné článkovanie hmoty,  narušenie jej integrity s  perforovaním a deštruovaním tvaru na rozhraní formy-neformy. Od roku 1984 vznikali otvorené duté škrupinové štruktúry s „prelievaním sa“ pozitívnych a negatívnych objemov, kde odtlačok a stopa po objeme sa stáva rovnocenným výstavbovým prvkom.

Po uvedení retrospektívnej výstavy Cesta k organickej plastike (SNG, Bratislava 2005) ide o druhé ucelené predstavenie Bartuszovej diela na slovenskej scéne.

Vladimír Beskid

---

---

Fotogaléria