Záštitu nad výstavou prevzal
prezident Spolku architektov Slovenska Ján Bahna
Stredoslovenská galéria v spolupráci so Spolkom
architektov Slovenska Bratislava a Vysokou školou výtvarných umení v Bratislave
predstavuje výstavu dvoch samostatných
projektov architektúry:
Výstava Architektúra Bratislavy
1957–77
vo fotografiách ĽUBA STACHA a TIBORA ŠKANDÍKA zahŕňa
realizácie architektov
Marcela Černáková, Oldřich Černý, Václav Čurilla, Aloiz Dařiček ml.,
Vladimír Dedeček, Štefan Ďurkovič, Jozef Fabianek, Jozef Finta, Tibor Gebauer,
Julián Hauskrecht, Rajmund Hirth, Jakub Hluchý, Miloš Chorvát, Jozef Chovanec,
Ferdinad Konček, Mária Krukovská, Ladislav Kušnír, Jozef Lacko, Július
Langsfeld, Ludovít Jendreják, Milan Lojdl, Kamil Kosman, Juraj Kozák, Martin
Kusý, M. Lukič, Stanislav Májek, Marián Marcinka, Rudolf Masný, Ivan Matušík,
Marián Mihalovič, Ferdinand Milučký, Alexander Plačko, Karol Růžek, Cyril
Sirotný, Iľja Skoček, Ivan Slameň, Karol Stassel, Ján Strcuľa, Jozef Struhář,
Štefan Svetko, Ján Svetlík, Albert Ščepan, Stanislav Taláš, Timko, Ľubomír
Titl, Jakub Tomašák, František Torma, Georgi Tursonov.
Výstavu fotografického
obrazu architektúry predstavujeme v spoločnom obrazovom bloku popredných
fotografov slovenskej architektúry Ľubomíra Stacha a Tibora Škandíka Nová
bratislavská architektúra, ktorý vznikol v rámci Študentskej vedeckej odbornej
činnosti.
Zo sprievodného
materiálu k výstave od výtvarného teoretika Ľudovíta Hlaváča:
Architektúra patrí
medzi najstaršie motivické okruhy fotografie. Prví “reportéri” 40. a 50. rokov minulého
storočia zo svojich výprav na Blízky Východ prinášali snímky prakticky len stavebných
pamiatok. A aj navzdor takejto dlhej tradícii fotografia architektúry patrí
medzi menej teoreticky prebádané a menej prepracované disciplíny. Celý tvorivý
problém u nej sa doteraz redukoval na požiadavku presnej reprodukcie za najvýhodnejších
svetelných a atmosférických podmienok, či na postulát, aby sa línie stavieb na
obraze nezbiehali smerom do výšky. Obdobie novej vecnosti síce tento postulát
zrušilo a k výrazotvornému systému pridalo objav podhľadu a detailu, ale snímke
– na druhej strane – týmto zase ubralo na dokumentárnosti: Dôraz na osobný,
autorský prístup zvýšili jej estetické kvality, no zmenšil jej informatívnu
hodnotu. Rozpor medzi potrebou dokumentárnosti a obrazovo pôsobivým, estetický
umocneným spodobnením, ktorý sa vidí vlastným architektonickej fotografii, sa
nevyriešil. Nové výskumy, ktoré možno prinesú výsledky, sa najnovšie vykonali v
mladej americkej fotografii. Nadväzujú na bohatú tradíciu realistického konceptu,
najmä na tvorbu Ansela Adamsa, Paula Stranda a Edwarda Westona, a využívajú
podnety získané z výučby fotografie na niektorých Vysokých školách
architektúry. Obrazový projekt budujú v základnom pôdoryse na vecnom prednese s
precíznou a bohatou kresbou, na konfrontácii čistých, pokojných plôch a plôch s
minucióznou arabeskou a na vyrovnanej, nedynamickej kompozícii. Prichádzajú tak
k výsledku, ktorý aj v bohatej miere zachováva obsahovú informáciu, aj navzdor
deskriptívnej vecnosti objavuje a sprostredkúva emocionálne hodnoty.
Názvuky takéhoto
poňatia fotografického obrazu architektúry stretávame v spoločnom obrazovom
bloku Ľubomíra Stacha a Tibora Škandíka Nová bratislavská architektúra, ktorý
vznikol v rámci Študentskej vedeckej odbornej činnosti v posledných dvoch
rokoch. Stacho a Škandík sa v tomto súbore fotografií usilovali rozpor medzi
nevyhnutnosťou informovať a zámerom podať informáciu v esteticky umocnenej
forme zmieriť v podstate jednoduchým spôsobom. Predovšetkým architektúru
snímali tak, aby zaregistrovali a sprostredkovali čo najviacej informácií;
preto aj detail a podhľad používajú nie ako princíp, ale skôr ako výnimku.
Ďalej, kompozíciu budujú s nevzrušenou prehľadnosťou; napätie do nej vnášajú
kontrapunktickou výstavbou prvého a druhého plánu; informačnú vecnosť hlavného
motívu presúvajú do emotívnej polohy jeho konfrontáciou s detailom
architektúry, motívom sochy či stromu v popredí. Najvýraznejším prvkom
ozvláštnenia je však práca s tonalitou. Autori všetky snímky súboru zväčšili v
tmavej škále s bohatými valérovými prechodmi. Opticky i pocitovo v nej dobre
uplatňujú presne volené a akcentované žiarivo biele prvky.
Tiborovi Škandíkovi a Ľubomírovi Stachovi sa takto
podarilo vytvoriť súbor, ktorý výberom základných výrazových prvkov nielen
získal zreteľné a presvedčivé spoločné črty, ale sa stal aj svojským príspevkom
do diskusie o podobe fotografického obrazu architektúry. I keď v
jednotlivostiach – miera stmavenia jednotlivých motívov v snímkach, významové a
funkčné hodnotenie detailu a netradičného zorného uhla – možno zámer autorov
domýšľať a uspôsobovať, znamená ich blok fotografií modernej bratislavskej
architektúry podnet i východisko pre ďalšie hľadanie.
(Ľudovít Hlaváč, Bratislava, 1977)
Výstava Súčasná slovenská architektúra
1997–2009
vo fotografiách ĽUBA STACHA zahŕňa
realizácie architektov
Ján Bahna, Ľubomír Boháč, Igor Bolčo, Benjamín Brádňanský, Róbert
Burger, Kalin Cakov, Peter Čavara, Miloslav Dulík, Peter Sticzay-Gromski, Vít
Halada, Beata Hermannová, Juraj Hermann, Katarína Hrbáňová – Henselová, Boris
Hrbáň, Branislav Ivan, Radoslav Ivan, Karol Kállay, Juraj Kalus, Juraj Kiaba,
Andrea Klimková, Juraj Koban, Marek Kolčák, Ivan Kreva, Peter Kručay, Martin
Kusý, Martin Kvasnica, Emil Makara, Ivan Matušík, Dalibor Michalák, Fedor
Minárik, Peter Moravčík, Štefan Pacák, Pavel Paňák,Jozef Pavelčák, Juraj
Polyák, Pavol Pokorný, Daniel Priehoda, Zuzana Rašlová, Ľubomír Sádecký, Matej
Siebert, Branislav Somora, Juraj Sumbal, Štefan Svetko, Jaroslav Šmondrk,
Marian Šovčík, Peter Štassel, Juraj Šujan, Roman Talaš, Slavomír Valigurský,
Pavlína Vlačihová, Peter Vodrážka, Ľubomír Závodný, Peter Žalman, Pavel Záriš,
Márius Žitňanský.
Výstava diel súčasnej
slovenskej architektúrydruhej polovice dvadsiateho storočia a
prvého desaťročia nového tisícročia v neopakovateľnom videní Ľubomíra Stacha.
Výňatok zo sprievodného materiálu k výstave od
teoretika slovenskej architektúry Mariána Zervana:
Súčasná slovenská architektúra je dnes hodnotovo i generačne bohato
rozvrstvená. Popri anonymnej a komerčnej výstavbe zaznamenávame aj
architektonickú rutinu stredného prúdu a architektonický gýč. Mimoriadnych
architektonických diel je pomerne málo, hoci cien za architektúru je každoročne
udeľovaných až neúmerne veľa.
V
súčasnosti tvorí ešte viacero tvorcov tretej generácie slovenských architektov
v 20. storočí, medzi ktorých patria mimoriadne osobnosti Ivana Matušíka a
Štefana Svetka. Dnes síce nestavajú veľké stavby súčasnosti, ale ich
orientácia na bytové a rodinné domy a bytové komplexy či areály neustále
podnecujú. Kľúčové projekty po roku 1989 preberá a postupne realizuje štvrtá
generácia architektov, spomedzi ktorých je potrebné spomenúť renomovaných tvorcov
Jána Bahnu, Martina Kusého ml., Pavla Paňáka, ale aj Branislava Somoru a Fedora
Minárika. S ich menami sú spojené veľké výškové stavby, administratívne stavby,
sakrálne architektúry, ale aj veľké rekonštrukcie. Časť architektov
piatej generácie ešte začínala v ateliéroch s týmito osobnosťami, ale
postupne sa osamostatňuje. Práve s touto generáciou je spojená najväčšia
typologická mnohorakosť a súčasne zhodnocovanie architektonického diania
predovšetkým v Holandsku. Viacerí z nich, narodení okolo rokov 1966 mali
ambíciu nastoliť generačnú platformu, ale ich iniciatíva sa postupne
diseminovala do množstva najrozličnejších zadaní: od rodinných domov, cez
polyfunkčné a bytové komplexy, pamätníky až k športovým halám a obchodným
centrám. Pozoruhodné v tejto súvislosti je, že táto generácia presadzuje väčšie
zastúpenie verejných stavieb. Medzi štvrtou ňa piatou generáciou vynikajú
osobnosti Ľubomíra Závodného a Juraja Polyaka a Juraja Kobana, Martina Kvasnicu
a Máriusa Žitňaského a Imra Vaška. S piatou generáciou sú potom definitívne
spojené mená Juraja Šujana, Petra Moravčíka a predovšetkým Borisa Hrbáňa a
Andrey Klimkovej. Etablujúca sa šiesta generácia zažiarila vo viacerých
veľkých súťažiach a na kurátorských, ale aj autorských výstavách. Na
jednej strane ju charakterizuje úsilie nadviazať dialóg s veľkými investormi,
ktorý niekedy skončí v kompromisných gestách a z druhej strany sa prejavuje
malými architektonickými dielami alebo intervenciami v rámci dostávb a
prestávb. Tu v rámci obmedzení sa testuje jej tvorivý potenciál. V rámci tejto
generačnej polarity vystupujú takí autori ako Kalin Cakov a Emil Makara alebo
Benjamín Brádňanský a Vít Halada.
Svet súčasnej slovenskej architektúry to nie je len svet diel, projektov,
návrhov, alebo výstav a prezentácií a diskusií, spolkov, škôl a kníh. To je aj
neopakovateľný a zdefinitívňujúci fotografický záznam tohto sveta.
Návštevníkovi tejto výstavy sa ponúka na jednej strane „redukovaná“
architektonická výstava. Výstava bez modelov, vizualizácií a architektonických
výkresov. Výstava prezentujúca nie procesy architektonického myslenia, ale ich
výsledky. Zaznamenávajúca nie udalosti, ale diela. Táto „redukcia“ je
však súčasne ojedinelým obohatením. Jej divák má možnosť zažiť „záznam“ diel
súčasnej slovenskej architektúry druhej polovice dvadsiateho storočia a prvého
desaťročia nového tisícročia v neopakovateľnom videní a atmosfére popredného
fotografa slovenskej architektúry Ľubomíra Stacha. Tento originálny tvorca,
ktorý delí svoju fotografickú tvorbu medzi autorskú konceptuálnu fotografiu a
fotografovanie architektúry, ponúka ničím nenahraditeľný „úvod“ do súčasnej
slovenskej architektúry pre každého, kto prejaví autentický záujem.
(Marián Zervan, Bratislava, 2009)