Letáky reklamujúce spotrebný tovar rôznych obchodných domov a sietí
prichádzajú k nám domov v podobe nepretržitého toku prúdiaceho cez
našu poštovú schránku do našich príbytkov a z nich zase von do
odpadu. Životný cyklus reklamného letáku je pomerne dlhý, ale jeho životnosť je
krátka – daná platnosťou trvania akcie od – do alebo do vypredania zásob.
Akcia, o ktorej informuje je udalosťou, spájajúcou zákazníkov
s aktuálnou ponukou tovaru na danom obchodnom mieste. Koniec udalosti
znamená aj koniec životnosti reklamného letáku. Táto akcia má svojich hráčov,
dirigentov a dramaturgiu.
Tvorbe Miroslava Brooša dominuje motív skúmania vzťahu umenia
a života. To sa ukazuje v komplexnom prístupe, ktorý chápe výtvarný
objekt v širších priestorových a časových súvislostiach v podobe
inštalácie a environmentu. Pre jeho objekty nie je dôležitá len výsledná
podoba ale rovnako aj procesy ich vzniku, materiálová štruktúra a konceptuálny
rozmer použitých materiálov, ktorými sú v jeho tvorbe predovšetkým textil,
papier a zem. Daný prístup prirodzene vedie k problému času a
procesuálnosti, čo sa odráža v stieraní hraníc medzi tvorbou, životom a
pedagogickou činnosťou autora. Rovnako je to viditeľné aj v otvorenej
podobe neukončených stále nanovo premýšľaných a dopĺňaných cyklov.
Aktuálna výstava je pokračovaním cyklu Plody papiera (od roku 2002).
Partitúry spotrebných skladieb / do
vlastných rúk sú parafrázou životného cyklu reklamného letáku
v kontexte inštitúcie umenia. Akcie v supermarketoch sú udalosti
podobne ako výstavy v galérii. V niektorých aspektoch sa až nápadne
podobajú a táto analógia umožňuje autorovi tematizovať inštitucionálny
rozmer umenia. Využitím charakteristík reklamy (akumulácia, zhustenie
v čase, letáky) pozýva divákov na prieskum inštitúcie umenia, vzťahu
vystavovania, tvorby a reálneho života.
Miroslav Brooš zbiera a akumuluje reklamné letáky a poštové
schránky ako objekty a kanály,
ktorými k nám prúdia. Tak dochádza k akumulácii času (meraním ktorého sú vlastne letáky)
v objektoch na danom mieste. Komprimácia prostredníctvom skladania posúva letáky do roviny
pamäťového materiálu (akcie ktoré boli) a súčasne ich transformuje do
podoby výtvarného materiálu s novými možnosťami významu. Vystavené objekty
– partitúry spotrebných skladieb – ukazujú fakt hrania, v ktorom sú divácihráčmi hrajúcimi podľa partitúr na stojanoch a zároveň ukazujú nové
možnosti hrania sa divákov. Poukazujú
na možnosť prevziať dramaturgiu do vlastných rúk.