Výstava Fantázie o začiatku sa konala vo verejnom priestore mestskej štvrte Bratislava – Petržalka. Téma výstavy je aktuálna pre problém sídliska ako takého (viď. napr. koncepčne porovnateľná mestská časť B. Bystrica – Sásová, ai.). Koncept výstavy sa odvíja od témy miesta, ktoré sa dnes definuje najmä cez sociálnu aktivitu, ktorá sa tu odohráva, a na ktorej miestna komunita participuje, resp. je takouto činnosťou formovaná. Súčasťou výstavy sú diela, ktoré reagujú na vzťah urbánneho priestoru vs. jeho sociálneho kontextu, nového spôsobu trávenia voľného času, nového typu sociálnych štruktúr…
Okrem dlhodobejšieho cyklu, ktorý bol miesto špecificky prezentovaný na fasáde skladu Selfstorage v priemyselnej zóne Petržalky, časť výstavy s názvom Verejná knižnica bola prezentovaná na billboardových plochách v rôznych miestach štvrte a vychádzala z výskumu archívnych, dokumentačných materiálov a konceptuálneho umenia na Slovensku najmä z obdobia sedemdesiatych rokov, kedy bola výstavba Petržalky spustená. Obdobie normalizácie je obdobím únavy ideológie, byrokratizácie, sformalizovania reformných hesiel a umenia, ktoré sa pokúšalo o premenu jednotlivca prostredníctvom intenzívneho zážitku. Cieľom niekoľkých intervencií na billboardoch bolo interaktovať so súčasným prostredím na úrovni flashov, odkrývajúcich veľký modernistický, socialistický sen o novom meste pre nového človeka, ktoré Petržalka – ako veľkolepý sociálny experiment, predstavuje. (‘Tak ako sa Platón domnieval, že všetky vedomosti sú len rozpomínaním sa, Šalamún vyhlasoval, že všetko nové je len zabudnutím.‘/F. Bacon, Essays/)
Nielen Italo Calvino (Neviditeľné mestá) popisuje mestá ako prospekty pre budúcnosť; situované mimo prírodného poriadku, per se v sebe obsahujú utopickú dimenziu (B. Groys, The City in the Age of Touristic Reproduction). Sídlisko Petržalka predstavuje utopický ideál prázdnej komunity, ktorá po prísľuboch potenciality a fantáziách začiatku, rezignuje do stavu kolektívnej impotencie. Výstava dáva do súvisu urbanistickú koncepciu Petržalky s témou nemiest (’non-places’, termín bližšie rozpracovaný M. Webberom a M. Augé). /Nemiesto je v kontexte novej sociálnej geografie typom priestoru, ktorý je tranzitný, dočasný, unifikovaný, potiera akúkoľvek lokálnu, alebo historickú kontinuitu, ktorému chýbajú vlastné charakteristické znaky a symbolické prvky; identitu nemiesta konštruuje činnosť tu vykonávaná; napr. nakupovanie, príchody-odchody, apod./ Utopický potenciál Petržalky je prehodnocovaný cez model sídliska ako nemiesta, ktorého charakteristiky sa vzťahujú nielen k socialistickej panelákovej výstavbe, ale aj k netrvácnej súčasnej hypermarketovej anti-architektúre (už sa nestavajú plavárne alebo školy, ale budovy bánk, nákupných a administratívnych centier…).
Okrem dokumentácie diel, ktoré vznikli v priestore Petržalky, na výstave v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici sú prezentované práce Michala Moravčíka a Jaroslava Vargu, realizované v petržalskej Miestnej knižnici.
Jaroslav Varga skúma fenomén zážitku ako spektákla. Prehodnocuje konvencie jeho sprostredkovania a vytvára novú choreografiu divákovho pohybu v dobre známom priestore (mapy sídliska, vytvorené podľa malieb na fasádach panelákov, alebo postavené na výskume nebezpečných trás), či prenos diváka do nových súvislostí cez fikciu (brainstormingová diskusia teenagerov o príbehoch z petržalskej histórie). Vargove koncepty/návody povzbudzujú k novému čítaniu mapy miesta, ktoré je stereotypne zafixované v pamäti. Polemika s kvalitou prežívanej každodennosti je artikulovaná mediálnym jazykom, konceptuálnymi gestami a nenápadnými intervenciami, ktorými autor prenáša obrazy minulých či fiktívnych konfliktov a zážitkov do reálneho priestoru a času.
Michal Moravčík vychádza z výskumu fetišizácie domácnosti a kvality života na sídlisku. Vo svojich inštaláciách zohľadňuje konkrétne aspekty vzťahu súkromného a verejného priestoru. Zaoberá sa koncepciou panelákových sídlisk, ktoré v socialistickej ére priniesli ich obyvateľom určité nové a často veľmi paradoxné kvality života. Východzou je koncepcia panelákového interiéru a jeho využitie. Paneláková miestnosť je rozpracovaná ako do-it-yourself (DIY) ihrisko, nanovo pretvárané opakovanými re-organizačnými procesmi, neustálymi prerábkami, či svojpomocnými zlepšovákmi. Mnohé interiérové prvky (viď. azbest) sú nanovo využité, alebo ostávajú ponechané ďalšiemu prekvapivému osudu. Panelákový priestor je miestom fascinácie s nebezpečnými materiálmi, kde sa závadnosť mení na estetiku.