Slovenská kultúrna
verejnosť si v minulom roku pripomenula 100. výročie narodenia významného
slovenského sochára Jozefa Kostku (1912–1996). Po výstavách v Senici,
Modre, v Novom meste nad Váhom a Nitre predstavuje súborné dielo autora,
z majetku Galérie Jozefa Kostku v Bratislave, Stredoslovenská galéria
v Banskej Bystrici. Jozef Kostka
pochádzal zo starého habánskeho rodu džbankárov v Stupave na Záhorí. Jeho
prvým učiteľom mu bol strýko, ľudový keramik Ferdiš Kostka. Umelecké nadanie po
svojich predkoch zúročil mladý umelec štúdiom na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe
a na študijnom pobyte v Paríži v roku 1938. Po návrate domov sa
bezprostredne zapojil do kultúrneho života v Bratislave. Vystavoval
s Jánom Mudrochom a podieľal sa na vydávaní zborníkov nadrealistických
slovenských básnikov s protivojnovým obsahom. Kostka priniesol na
Slovensko impulzy českej sochárskej školy 20. storočia, ale aj francúzskeho
sochárstva od Rodina po Maillola. Kostkove „živé“ sochy, ktoré zostúpili
z piedestálu statických pomníkov, prijala mladá básnická generácia
s nadšením. Básnik Rudolf Fabry ich nazval básnickými sochami –
sochárskymi básňami. Jeho rané plastiky: Dievča s drapériou (1939), Poézia
(1939–42), Noc (1940), Sen (1941–42), Rok štyridsiaty štvrtý (1944) dnes patria
k zlatému fondu slovenského moderného sochárstva.
Kostka patrí
k zakladateľom slovenskej povojnovej kultúry. V roku 1949 stál pri zrode
Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a pri založení Slovenskej
národnej galérie. Ako profesor–pedagóg
vychoval v rokoch 1948 až 1972 niekoľko generácií slovenských sochárov.
V povojnovom období sa zapojil do monumentálnej pomníkovej tvorby
s tematikou Slovenského národného povstania. Jeho súsošie Obranci (Pomník SNP) v Partizánskom patrí
k najlepším realizáciám pomníkovej tvorby tohto obdobia na Slovensku. Na
prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov naberá Kostkova tvorba
komornejší charakter. Svoje výtvarné hľadania preveroval stovkami
kresieb, ktoré sú kľúčom k jeho sochám. Kostka sa stal v
tejto súvislosti významným predstaviteľom sochárskej kresby v Československu. V roku 1962 vychádza
umelcovi monografia venovaná jeho kresbám z pera Karola Vaculíka.
V období spoločenského uvoľňovania prechádzali premenami aj Kostkove práce.
Jeho básnická obrazotvornosť so silným sochárskym cítením nachádzala nové tvary
a objekty v metamorfózach ženských postav a kvetov, v prírode,
kameňoch, spomienkach na detstvo v Marianke a v Stupave. Šesťdesiate roky
patria v tvorbe umelca k najplodnejším. Popri bohatej kresebnej činnosti
vznikajú desiatky sochárskych štúdií i monumentálne plastiky (Veľká balada,
Veľký kvet, Matica, všetky 1967; Vládca, Nájdený tvar, obe 1967–1968 a
ďalšie). V roku 1967 je na vrchole
svojich tvorivých síl aj spoločenského uznania – ocenený titulom národný
umelec. Kostkova tvorba tohto obdobia bola zhodnotená súbornými výstavami
v bratislavskom Dome umenia a v pražskom Mánese (1968–1969).
Spoločenská
angažovanosť v období tzv. Pražskej jari postihla, podobne ako mnohých
ďalších intelektuálov a umelcov v normalizačnom období, aj Jozefa Kostku.
V roku 1973 musí opustiť Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave.
Žije a naďalej tvorí vo svojom ateliéri a na záhrade v Záhorskej Bystrici,
kde vznikli v týchto rokoch Kostkove drevené rustikálne, minimalisticky
poňaté skulptúry. Jeho neskoré dielo, verejnosti menej známe, obsahuje mnohé
kritické spoločenské aspekty, je zbavené všetkej ľúbivosti a až s akousi
jadrnou formou vypovedá o duchovnom rozpoložení umelca. V posledných
rokoch sa intenzívne venuje tiež keramickej tvorbe a maľuje. Kostkovo dielo
bolo rehabilitované v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď mu Národná
galéria v Prahe usporiadala výstavu v Letohrádku na Pražskom hrade
(1983) a následne Slovenská národná galéria k 75. výročiu narodenia
(1987).
Dielo Jozefa Kostku
má na Slovensku zakladateľský význam. Vytvoril pomyselný most, ktorým
sprostredkoval prijatie tendencií moderného európskeho sochárstva 20. storočia
do našej kultúry. Na jeho podnetný a bohatý odkaz nadviazali ďalšie generácie
slovenských sochárov.