Výstavný projekt Minútové romány je scénou na
uvedenie a konfrontáciu performatívnych prístupov Imre Buktu (HU), Ľubomíra
Ďurčeka (SK), Jiřího Kovandu (CZ) zo 70. a 80. rokov 20. storočia. Títo umelci úsporným
gestom fotograficky dokumentovanej civilnej performancie, alebo efemérnej
intervencie v mestskom, či vidieckom prostredí aktivujú imagináciu diváka…
Inscenovaný
priestor výstavy spája ich diela z podobného obdobia a blízkeho kultúrneho a
geografického priestoru a naznačuje momenty, v ktorých sa ich záujmy stretávajú,
hoci ďalej sa vzďaľujú: Ďurček rozvíja komplexnú konceptuálno-analytickú
pozíciu; Bukta symbolickú a rituálnu rovinu; Kovanda bezprostrednú a teoreticky
neusmerňovanú akciu. Popri formálnych aspektoch, akými sú práca s fotografiou
ako s konceptuálnym médiom, všetkých spája predovšetkým revolučné zasadenie
umenia do života a istý typ subtílnej poetiky, ktorou ich práce komunikujú s
dnešným sekundárnym divákom.
Výstava
týchto stredoeurópskych umelcov komentuje aj istú badateľnú nostalgiu za umením
70. rokov, ktorá sa v umeleckej prevádzke vo svete manifestuje množstvom výstav
umenia z tohto obdobia a jeho novým prehodnocovaním. Dôvodom tohto intenzívneho
záujmu súčasných umelcov a kurátorov (viď. široká popularizácia formátu tzv.
reenactmentov historických akcií) o ideové, či estetické nadviazanie na pomyselného
ducha umenia 70. rokov, môže byť stále aktuálna ambícia umenia po dosiahnutí nekomodifikovateľnosti
(vymedzenie sa voči konzumným stratégiám) a pokračujúce hľadanie imateriálnej
pointy umenia, ktoré produkuje individuálny zážitkový diskurz.
Doing
life, consciously, was a compelling notion to me
Robenie
života, vedome, bolo pre mňa pôsobivou predstavou
Allan Kaprow
Imre Bukta (n. 1952) je umelec / autodidakt, ktorý je
na maďarskej scéne aktívny od 70. rokov 20. storočia. Od roku 1975 žije v
dedine Mezőszemere, kde pracuje na svojich agrikultúrnych
umeleckých projektoch, ktoré mali spočiatku povahu fotoperformancií. Od roku
1975 bol členom združenia Štúdio mladých umelcov (FKSE) a od roku 1978 bol združený v okruhu Vajda Lajos Stúdió, významnej
neoavantgardnej umeleckej skupiny v Szentendre. V 80. rokoch vytváral rurálne
inštalácie, blízke estetike hnutia arte povera, v rámci ktorých komponoval i privátnu
mytológiu. Tri krát reprezentoval Maďarsko na Benátskom bienále a vystavoval na
medzinárodných prehliadkach, akými sú Parížske bienále, či Bienále São
Paulo. Jeho nedávne retrospektívne výstavy sa konali v galériách MODEM
v Debrecéne (2008) a v budapeštianskej kunsthalle v Műcsarnoku (2012/13).Pôsobí ako pedagóg na univerzitách Eszterházy Károly v Egri
a na Maďarskej akadémii výtvarného umenia v Budapešti.
Bukta
vo svojej práci narába s rozsiahlym ikonografickým aparátom a symbolickým
systémom. V časoch Kádárovho režimu v 70. a 80. rokoch tematizoval každodennosť
socialistického poľnohospodárstva po kolektivizácii (prostredie družstva) a
pracoval s odkazmi na staršiu sedliacku realitu jeho detstva 50. a 60. rokov
20. storočia. Bukta zaujímal kritický postoj voči industrializácii
poľnohospodárskej krajiny, a s tým súvisiacej sociálnej a kultúrnej politike vládnej
moci.
Súčasťou
jeho diel sú opotrebované predmety, ktorými komentoval odsuczenosť od prírody, devastáciu
spôsobenú „budovaním socializmu“, ekologickú problematiku, a v tomto rámci i degeneráciu
deformovanej tradície. Bežné poľnohospodárske aktivity (kosenie, kydanie hnoja,
prerezávanie stromov, pasenie zvierat, atď.), obvyklé poľnohospodárske nástroje
(kosa, lopata, hrable, vidly, a pod.), lacné prvky vidieckeho robotníckeho
štýlu (napr. gumáky, prešivák, plechové poháre), či materiály rastlinného a
živočíšneho pôvodu (hnoj, kukurica, slama, drevo, slanina, ai.) sú súčasťou
jeho symbolického systému. Buktove, často sarkastické a absurdné fotoperformancie
ale obsahujú i istú poetiku a empatiu voči prostrediu jeho výskumu, ktorého bol
sám súčasťou, a dodnes vo vidieckej komunite žije. Hoci sa po roku 1989 jeho
práca rozvíjala smerom k univerzálnejším a metafyzickejším obsahom, stala sa
ešte autobiografickejšou. Po performatívnych akciách zo 70. rokov a
inštaláciách, či kolážových maľbách z rokov 80. sa dnes Bukta venuje najmä
maľbe (viď. žánrové a rituálne scény, portréty) a inscenovanej fotografii.
Ľubomír Ďurček (n. 1948) je slovenský konceptuálny umelec z
generácie 70. rokov 20. storočia. Jeho tvorba spadá do éry socialistickej
“normalizácie”, ktorá v bývalom Československu nastúpila ako dôsledok vývoja po
roku 1968 a trvala do perestrojkového obdobia polovice 80. rokov. Bol súčasťou neoficiálnej umeleckej scény. Spolupracoval napríklad s
Petrom Bartošom, Jánom Budajom, komunitou Dočasnej spoločnosti intenzívneho
prežívania (DSIP), Vladimírom Havrillom, či Júliusom Kollerom. Popri
stredoškolskej pedagogickej činnosti sa venoval práci s amatérskymi
výtvarníkmi. Medzi výstavné projekty, na ktorých participoval patria okrem
iných Works and Words. International Art Manifestation (DeAppel, Amsterdam, 1979),
Terén (miestošpecifický projekt, Bratislava, 1982 – 1987), Umění akce (Mánes,
Praha 1991), Body and the East. From the 1960s to the present (Moderna
Galerija, Ljubljana (1998), Navzájem. Společenství 70. – 80. let
(tranzitdisplay, Praha a Dům umění města Brno,
Brno 2013), a ďalšie. Jeho tvorba bola predstavená na retrospektívnej výstave
Situačné modely komunikácie (Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica, 2012 a
Slovenská národná galéria, Bratislava, 2013). Do roku 1989 prezentoval svoje
dielo najmä v súkromí – v byte svojich rodičov, ktorého časť nazýval
Medzipriestorom, alebo v mestskom priestore a za účasti náhodných divákov.
Ďurček vytváral zvlášť nemonumentálne formáty, zväčša analógové fotografie, 8 a 16 milimetrové filmy, ručne a na písacom
stroji písané texty a xeroxy či unikátne samizdatové autorské knihy s ručnou
sadzbou a ručne viazané.
Vo svojej analytickej tvorbe narába s kultúrnym a spoločenským pozadím,
ktoré sa stáva súčasťou jeho kontextuálnych diel a ich čítania. Pracuje so
semiotikou kultúry a jazyka a začleňuje
ich do svojej tvorby. Ak vo svojich performanciách artikuluje prostredie
a jeho súvislosti, v participatórnych projektoch vytvára sociálny
priestor. Aktivuje diváka a podnecuje ho k vlastnému autonómnemu
gestu v odcudzenej spoločnosti.
Jiří Kovanda (n. 1953) je český
umelec žijúci v Prahe. Pôsobí ako pedagóg na Fakultě umění a designu UJEP v
Ústí nad Labem a na pražskej Akademii výtvarných umění. Mezinárodné uznanie získal
v druhej polovici 90. rokov najmä vďaka svojim akciám a inštaláciám z rokov 70.
a 80., ktoré boli západnou umeleckou kritikou interpretované ako politické
gesto. Napriek tomu, že autor sám tento postoj odmieta, jeho umenie z čias
„normalizácie“ je jej komentárom. Jeho práce zásadným spôsobom ovplyvnili vývoj
a povahu českého intervenčného umenia vo verejnom priestore. Kovanda nastúpil na
českú umeleckú scénu (respektíve jej neoficiálnu časť) s druhou generáciou tzv.
umenia akcie (Karel Miler, Jan Mlčoch, Petr Štembera) v druhej polovici 70. rokov.
Na rozdiel od jeho kolegov však rozvíja svoje umelecké aktivity bez prerušenia
do súčasnosti.
Kovanda je jedným z mezinárodne najuznávanejších českých umelcov a
vystavuje v popredných svetových inštitúciách, akými sú Museo Reina Sofía v
Madride, Secession vo Viedni, Tate Modern v Londýne, a na významných prehliadkach,
akými sú São Paulo Bienále 2012, documenta 12 Kassel ai. Jeho akcie a intervencie
ze 70. a 80. rokov 20. storočia sa stali súčasťou niekoľkých dôležitých projektov
mapujúcich a začleňujúcich umenie bývalého východného bloku späť do mezinárodných
súvislostí: East Art Map, Contemporary Art and Eastern Europe (IRWIN
ed., Afterall, London, 2006); Body and the East. From the 1960s to the Present
(Moderna Galerija, Ljubljana, 1998), Parallel Actions (Austrian Cultural Forum,
New York, 2003).
Kovandove minimalistické akcie a intervencie situované do mestského priestoru
verejného i súkromého mali vždy vopred vypracovaný scénár, napriek tomu, že dĺžka
ich trvania bola často iba niekoľko minút. Ich neoddeliteľnou súčasťou je
dokumentácia, ktorá vznikala v úzkej spolupráci s inštruovaným fotografom a jej
podoba zodpovedala výstavnej estetike konceptuálneho umenia 60. rokov (formát
A4 so strojopisným vecným popisom akcie a s čiernobielou fotodokumentáciou).
Jeho častou témou bol moment kontaktu, stretnutia, ktoré však zostalo
nenaplneným. Ďalšie formy aktivít prepojené s bežnými ľudskými prejavmi boli
napríklad schovávanie se (za mestský mobiliár, stĺpy, brány, a pod.), vystavenie
sa davu, predvádzanie vopred pripraveného scénára, a pod. Forma jeho akcií a rovnako
inštalácií bola tak jemná a civilná, že mohli byť ľahko zamenené za realitu a
sotva postrehnuteľné. Od polovice 80. rokov se pod vplyvom postmoderných
tendencií venoval kresbe a maľbe a v 90. rokoch objektu. Tu nadviazal na efemérnu
povahu svojich prác zo 70. rokov a posunul ju do súčasnej polohy prechodnosti,
pominuteľnosti a „kutilstva“. Predznamenal tým sociálne angažovaný prúd tzv.
nenápadných tendencií aktuálnych pre mladú generáciu umelcov prelomu tisícročia.
Projekt podporilo Ministerstvo kultúry
Slovenskej republiky. Nad výstavou prevzal záštitu predseda BBSK.