Modely komunikácie je dlho očakávanou retrospektívnou výstavou slovenského konceptuálneho umelca Ľubomíra Ďurčeka (n. 1948), ktorá prezentuje a v mnohých prípadoch dokonca po prvý krát vo výstavnom kontexte vôbec “testuje” autorove diela zo 70. a 80. rokov 20. st.
Ťažisko Ďurčekovej tvorby spadá do tzv. “normalizačného” obdobia. Táto fatálna súvislosť ho zaradila medzi autorov tzv. neoficiálnej scény slovenského umenia a vymedzila ďalšie podmienky pre jeho tvorbu. Báza “normalizačných” inštitúcií zďaleka nebola vhodným rámcom pre artikulovanie jeho tvorby, a s ohľadom na túto skutočnosť, ako i pre vlastné inklinácie umelec začal vytvárať veľmi špecifické formáty, resp. spôsoby “publikovania” (v zmysle zverejňovania) vlastnej tvorby. Prestal “veriť” formátu výstavy, ako vhodnému rámcu pre artikulovanie významov svojich prác. Vo vlastnom byte si vytvoril tzv. medzipriestor, ktorý v kontraste k verejnej mediácii diel, kantovsky fungoval ako báza pre prezentáciu vo veľmi intímnej atmosfére individuálneho zdieľania (“iskrenia”) s každým potenciálnym divákom, resp. respondentom, ktorý tento priestor navštívil. Jednotlivé mustry diel Ďurček dlhodobo opakoval v priebehu rokov ako mantru.
V tomto duchu, výstupmi jeho prác boli zvlášť nemonumentálne formáty, a to najmä fotografie, filmy, texty, či unikátne autorské knihy. Pojítkom všetkých je, ako je obsiahnuté už v názve, že predstavujú možnosti pre konceptuálne, situačné modely komunikácie medzi ľuďmi. Kontextuálne konfigurácie ako vzorce, s ktorými Ďurček pracuje sú predmetom výskumu súčasných teórií komunikácie. Komunikácia sa tu chápe ako veľmi komplexný proces, kedy sociálna akcia, ako i myslenie samotné prebieha v kontexte s prostredím, a to spôsobom “stelesňovania” (tzv. embodiment) – tj. myslíme a komunikujeme celým telom, svojimi zmyslami a v korelácii s daným prostredím. Význam je potom spoločne konštruovaný medzi jednotlivými účastníkmi dialógu, a to neautoritatívnym, dialogickým spôsobom s otvoreným koncom.
Výstava Modely komunikácie je štrukturovaná niekoľkými blokmi. Vybrané performatívne diela prepájajú dobový socio-politický diskurz, resp. referujú k spoločenskému kontextu Ďurčekovej tvorby. Časť výstavy ďalej predstavuje jeho sústredené procesuálne experimenty s písaním, textom, či typografiou; jeho privátne akcie dokumentujú i experimenty s kreslením (tzv. iné kreslenie). Časť prác performatívneho charakteru sa týka Ďurčekovych psychogeografických výskumov, geotaggingu a vymedzovania, dopĺňania, resp. určovania priestoru prostredia nájdenej reality. Výstava prezentuje tiež Ďurčekove participatórne projekty, ktoré vznikali spoločne s účastníkmi akcií, včetne návodov a scénárov jeho nerealizovaných projektov. Jednou zo spoločných liniek medzi uvedenými sekvenciami sú fotograficky zaznamenávané performance, v rámci ktorých sa Ďurček štylizoval do “živej sochy”, podobne ako Július Koller, s ktorým autor dlhodobo spolupracoval. Tieto telesné zátišia komponujú figurálny znak do výseku nájdenej reality, do ktorej autor intervenuje.