V celej plejáde známych smerov a –izmov 20.
storočia má expresionizmus svoje nezastupiteľné miesto. Hoci ho možno len ťažko
pokladať za umelecký smer v pravom slova zmysle a presnejšie je vyjadrovať
sa o ňom ako o hnutí, rezonuje jeho kľúčová myšlienka legitímnosti
výsostne subjektívnej transformácie objektívnej skutočnosti v celom
umeleckom svete. Radikálnou zmenou v prístupe maliara k okolitému svetu je
v tomto smere práve autorova individualita, jeho vnútorná pohnútka
vystupujúca do popredia vďaka nepotlačenej expresii – výrazu.
Forma akou sa expresionizmus dokázal umelecky vysporiadať
s komplikovanou historickou, kultúrnou a spoločenskou situáciou
v prvých desaťročiach 20. storočia v Európe ho predurčil stať sa umeleckým
výrazom prekračujúcim hranice doterajšieho zobrazovania, a vplývajúcim na
estetické cítenie v diapazóne zaberajúcom najrozmanitejšie umelecké
prejavy. Práve vďaka mimoriadnemu vplyvu a významu drážďanskej skupiny Die
Brücke a mníchovskej skupiny Der Blaue Reiter nie je
núdza o vedecké štúdie, ani popularizačné tituly približujúce širokej
verejnosti rôzne polohy tohto výtvarného prejavu. Dvojnásobne to pochopiteľne
platí v nemecky hovoriacich krajinách, kde je expresionizmus vnímaný
takmer ako „národný produkt“ (P. Wauer). Na Slovensku je ale situácia
iná. Okrem knižných titulov zaoberajúcich sa sprostredkovaním všeobecných
informácií, vymedzením smeru ako takého, výpočtom autorov a stručným
rozborom vybraných diel, u nás zatiaľ absentujú tak rozsiahlejšie preklady
teoretických, filozofických prác, (Buber, Bloch,
Benjamin, Lukacz, Rosenzweig, Adorno, Kracauer…) ako aj štúdie zamerané
na čiastkové aspekty tohto umenia (Holz, Fellmann, Heller, Dürr, Brinkmann,
Myers…). To sme však len pri otázke expresionizmu v jeho nemeckom resp.
európskom kontexte.
Umelecká produkcia slovenskej proveniencie
v prvej polovici dvadsiateho storočia vykazujúca expresívny naturel zatiaľ
len čaká na systematickejší výskum. Pluralitný charakter výtvarnej tvorby
a často jej anachronický vývoj v tom čase na Slovensku neumožňuje
nazerať na tvorbu umelcov ako JúliusJakoby, Juraj Collinásy, Edmund
Gwerk, Anton Jasusch, Juraj Daňo atď. rovnakými kritériami ako
v prípade nemeckého, rakúskeho či severoeurópskeho expresionizmu. Existuje
však analogický fenomén spájajúci výtvarnú produkciu zmienených umelcov na
Slovensku a tou je práve zmena premisy v tvorbe. Elementárne nóvum je
v tomto zmysle postupná diferenciácia pohľadu z objektu na subjekt –
na jeho vnútro a jeho reflexiu smerom von prostredníctvom výsostne
originálneho výrazu, teda už zmienenej expresie. Spôsob akým sa
expresionizmus vysporiadal s náročnou politicko-spoločenskou situáciou na
Slovensku v tridsiatych, štyridsiatych a päťdesiatych rokoch
prostredníctvom jeho umeleckých inštrumentov a výtvarného poňatia, sa tak
javí byť mimoriadne efektívnym. Aj preto sa jeho postupy automaticky
a často podvedome stávajú súčasťou najrôznejších maliarskych koncepcií.
Výstava vstupujúca do tohto obsahovo a výrazovo bohatého priestoru
výtvarných interpretácií človeka na Slovensku, krajiny v ktorej
dýchal, s ktorou žil, je mienená ako prológ k rozsiahlejšiemu celku
mapujúcemu expresívne tendencie v umení do päťdesiatych rokov na Slovensku.
Recepcia expresionizmu skrz výklad jeho rôznych aspektov je užitočná
najmä pre našu (stredoeurópsku) kultúrnu oblasť, ktorá bola týmto umeleckým
smerom zasiahnutá veľmi výrazne, čo nakoniec dokazuje aj samotná výstava.
Expresionizmus bol pritom dlho vnímaný ako iracionálny, cez psychológiu
národného (tj. nemeckého) klišé fixovaný, a preto ťažko analyzovateľný
fenomén (B. Wauer).Vymaniť sa z područia tohto výrazného obmedzenia sa mu
podarilo až analýzou všetkých jednotlivostí v rámci umeleckého prejavu,
tj. literatúry a filozofie, architektúry a výtvarného umenia. Pod
obmedzením chápeme jeho prezentáciu skrz výhradnú príslušnosť k nemeckému
národu a kultúre. Po potrení predsudkov, rozsiahlymi literárno-vedeckými
spracovaniami z druhej polovice 20. stor., ktoré sa zaoberajú práve
rôznymi sférami expresionizmu, sa tvrdenia o striktnej príslušnosti úplne
vytratili. A že neide len o hnutie regionálne, ale ťažiskové pre
vývoj umenia prvej tretiny 20. storočia už v súčasnosti netreba hádam ani zdôrazňovať.
Španielsky filozof Jose Ortega Y Gassett píše: „Skutočne je
prekvapujúca až takmer záhadná integrita, ktorú si zachováva každé historické
obdobie vo všetkých svojich prejavoch. V najrozličnejších umeniach koluje
identická inšpirácia, rovnaký biologický štýl.“ Táto identická
inšpirácia je nesporne prítomná a zásadná v oblasti základných
námetových východísk vo všetkých umeleckých odvetviach a obdobiach. Preto
aj v expresionizme máme prítomné diferentné žánre od krajinomaľby cez
portréty, mnohofigurálne scény, až k abstraktnejším kompozíciám. Je teda
potrebné si uvedomiť, že ak má expozícia mapujúca polohy tohto štýlu
v Slovenskom umení demonštrovať jeho rôznorodý charakter, nemožno sa
obmedziť iba na jeden žánrový prejav. Krajina sa pre maliara stáva priestorom
konfrontácie so živelnosťou, kde sa jej osobitá atmosféra prezentuje
napríklad rytmom a farbou v ploche obrazu (Gwerk). Človek má však
v expresionizme obzvlášť strategickú úlohu (Jakoby,
Collinasy). Aj vo
vystavených dielach vystupuje nie len ako nestranný model, objekt či
strojca námetu, ale prezentuje sa vo svojej až neuveriteľnej komplexnosti.
Nemecký jazyk s precíznou terminológiou v oblasti dejín umenia disponuje
slovom používaným aj v slovenčine a to Gesamtkunstwerk, na
označenie umeleckého diela širšieho záberu, spájajúceho viaceré druhy do
jedného, na umocnenie dojmu a celkového zážitku. V intenciách tejto
výstavy je možné vypomôcť si nemeckou lexikológiou, postulovaním termínu gesamtmenschlich (gesamt – nem. celý, celkový,
globálny; menschlich – nem. ľudský, humánny). Týmto adjektívom sa dá zdôrazniť
práve komplexnosť človeka s jeho fyzickou a duchovnou unikátnosťou,
s jeho transcendentnom, ako aj jeho racionalitou. Človek statický aj
dynamický, lyrický aj prozaický, kategorický aj indiferentný. Expresionizmus je
tak s prívlastkom gesamtmenschlich umením, ktoré v novodobej
histórii ukazuje na človeka so slovami Ecce Homo.
Tento záver nakoniec konštatuje Hans Heinz Holz vo svojom diele Philosophie
der zersplitterten Welt(Filozofia roztriešteného sveta) nasledovne:
„Filozofii expresionizmu ide
teda o človeka, aj tam kde hovorí o prírode – tak ako poézia chápe
prírodu a veci stále ako indíciu ľudského. Ale človek je natoľko ľudský,
nakoľko je transcendentný.“ Nie náhodou je aj názov výstavy parafrázou
tohto diela. Rôznorodosť pohľadov na svet a človeka je totiž sumou
individuálnych reflexií, z ktorých je možné vyskladať mozaiku či obraz
osobných príbehov (figurálne scény) či zaujatých komentárov k vlastnému
okoliu (krajinomaľba), teda jednoducho obraz
roztriešteného sveta.
Miroslav Halák