Ján Budaj & Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania | Ján
Budaj & Temporary Society of Intense Experience
PRACOVNÁ PAMÄŤ | WORKING MEMORY
Kurátorka | Curator Mira Keratová
Otvorenie | Opening 9. júna 2015 o 18:00 | June 9,
2015 at 6 PM
Miesto | Venue tranzit.sk, Beskydská 12, 81105 Bratislava
Trvanie výstavy | Exhibition dates 10. júna – 16.
júla | June 10 – July 16, 2015
Otvorené | Open streda – sobota, 14:00 –
19:00 | Wednesday – Saturday, 2 – 7 PM
Projekt je organizovaný v spolupráci so Stredoslovenskou galériou, Banská
Bystrica | Project is organized in collaboration with Central Slovakian Gallery,
Banská Bystrica
Pracovná
pamäť súhrnne predstavuje aktivity skupiny a súvisiacu časť archívu Jána
Budaja, ktorý bol čiastkovo uvedený už kurátorskými projektmi v tranzite
(Bratislava, 2009) a Galérii Fotograf (Praha, 2011). Budaj a DSIP sa vo svojej
dobe umeleckou dokumentáciou ako možnosťou výstavne sprostredkovať
performatívne umenie terciárnemu divákovi nezaoberali. Akcie dokumentovali
rôzni fotografi a z každej sa zachovali desiatky záznamov, ktoré zachytávajú
najmä momenty interakcie divákov. Nikdy nedošlo k výberu finálneho
reprezentačného záberu, ako to bývalo obvyklé v umeleckej praxi 70. rokov.
Dokumentácia bola prezentovaná vždy so živým sprievodným komentárom počas
ojedinelých neverejných (napr. bytových) projekcií. Keďže tieto historické
diela majú efemérnu povahu, t.j. neprodukujú artefakty, ale pamäť, miznú so
svojimi pamätníkmi. Pracovná pamäť je preto postavená nielen na výskume
umeleckých archívov, ale aj orálnej histórie. Zaoberá sa problémom
absentujúceho umenia, ktoré kedysi vzniklo uprostred života a malo ambíciu
meniť okolitý svet, ale dnes je už len spomienkou. Výstava je pokusom rekontextualizovať
archív minulých udalostí, ktoré sú naviazané na odlišný kontext. Aby sa ich
prítomnosť – uzavretá v minulosti, aktualizovala a komunikovala i so súčasným
divákom, dokumentácia situácií viazaných na konkrétny čas a priestor je
reinscenovaná performatívnym, a nie reprezentačným spôsobom.
Jánov
Budajov (n. 1952) príbeh tzv. československej normalizácie začal, keď sa po
maturite pokúsil emigrovať z vtedajšieho socialistického Československa. V septembri
roku 1971 sa spolu s jedným spolužiakom pokúsil prekročiť hranicu so západným
Nemeckom. Boli chytení a Budaj absolvoval polročné väzenie. Neskôr sa o emigráciu
pokúsil ešte niekoľkokrát. Po vystriedaní niekoľkých robotníckych povolaní
začal študovať na Pedagogickej fakulte UK v Trnave odbor matematika – fyzika
(1973 – 1975). V rokoch 1976 až 1989, bol zamestnaný ako kurič. V 70. a 80.
rokoch Budaj aktívne pôsobil v bratislavskom podzemí. Najprv v okruhu básnickej
skupiny Degenerovaná generácia, ktorá vznikla v roku 1973. Neskôr, už ako
Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania, sa v poslednej tretine 70. rokov napojila
na aktuálnu výtvarnú scénu i neoavantgardu generácie 60. rokov. Významne sa podieľal
na aktivitách politického disentu. Angažoval v ekologickom hnutí, ktoré vydalo
publikáciu Bratislava/nahlas (1987) a z ktorého sa po študentskej demonštrácii
v Prahe 17. novembra 1989 sformovalo občianske hnutie Verejnosť proti násiliu
(VPN). To po kolapse rozvinutého socializmu začalo utvárať nový spoločenský
diskurz. Budaj sa stal jedným z lídrov Nežnej revolúcie na Slovensku. V 90.
rokoch bol členom a zakladateľom niekoľkých politických strán. Od roku 2006 sa
zaoberá komunálnou politikou a občianskym aktivizmom. Umeniu sa prestal venovať
po roku 1989.
Skupina Dočasná
spoločnosť intenzívneho prežívania (DSIP) sa sformovala z básnickej skupiny
Degenerovaná generácia (DG) a jej okruh tvorilo amatérske divadlo Labyrint pri
vysokoškolskom V-klube v Bratislave (1975 – 1980) a spriaznení umelci a
priatelia. Skupina operovala na performatívnej úrovni v sociálnom priestore. Jej
parapolitické aktivity, ktoré spadajú najmä do obdobia rokov 1978 – 1980,
vznikali kolektívne a samoorganizovane – v kontexte tzv. československej normalizácie,
ktorá nastúpila po roku 1968 a ako spoločenský stav pretrvávala do roku 1989.
Väčšina akcií bola ilegálna. Intervencie vznikali a zanikali ako tzv. dočasné
autonómne zóny, ktoré oslobodzujú predstavivosť a potom sa samy rozpúšťajú,
skôr než sa ich štátu, resp. moci podarí zlikvidovať. Keďže štátna ideológia
adoptovala estetiku do svojej politiky, DSIP zakomponovala politiku do estetiky
performatívneho umenia. Divákov nechávali vkĺzavať do absurdných situácií.
Akcie konštruovali ako nástrahy, ktoré účastníkov konfrontovali s realitou a
ich aktívna účasť bola analogickou k ich angažovaniu sa vo svete. V procese
prežívania vlastnej existencie sa diváci menili na participantov.
/////////////////
Working
Memory is a summary representation of the group activities and the relevant
part of Ján Budaj’s archive which has been already partially presented within
the curatorial projects of tranzit (Bratislava, 2009) and Galéria Fotograf
(Prague, 2011). In their times, Budaj and DSIP did not consider artistic documentation
as an opportunity to mediate performative art to a tertiary viewer in form of
exhibition. The events were documented by various photographers and dozens of
records have preserved from every one of them, mostly capturing the moments of
audience interaction. Unlike the usual artistic practice in the 70’s, the final
representative take has never been selected. If the documentation was ever
presented it was always with a live accompanying commentary during closed (e.g.
home) projections. Since these historical works are of ephemery value, i.e.
they produce memory rather than artifacts, they tend to disappear along with
their contemporaries. Therefore, the Working Memory is also based on oral
history in addition to the research in artistic archives. It deals with the
issue of absenting art once originated, in the middle of life, having an
ambition to change the surrounding world; however, remaining only as a memory
nowadays. The exhibition attempts to recontextualise the archive of past events
linked to a different context. In order to achieve topicality and communication
of the past with the contemporary audience, the documentation of situations
bound to a particular time and space is restaged in a performative instead of a
representative way.
Ján Budaj’s
(b. 1952) story of so called Czechoslovak normalization started after his
graduation from secondary school when he first tried to emigrate from the
socialist Czechoslovakia. In September 1971, he attempted to cross the West
Germany border with his classmate. They were caught and Budaj was imprisoned
for six months. After changing several manual jobs, he started studying at the
Faculty of Pedagogy UK in Trnava, field of study mathematics – physics (1973 –
1975). In 1976 to 1989, he was employed as a stoker. In the 1970’s and 1980’s,
Budaj was active on the Bratislava underground scene. His first involvement was
within the circle of Degenerated Generation poet group, originated in 1973. In
the late 70’s, as a group titled Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania
(Temporary Society of Intense Experience – TSIE), they joined the contemporary
art scene and Neo-Avant-Garde of the 60’s generation. He significantly
participated in the political dissent activities. He engaged with the
ecological movement which issued the publication Bratislava/nahlas
(Bratislava/Aloud) (1987). Following the students’ demonstration in Prague on
17 November 1989, this association was transformed into the civic movement
Verejnosť proti násiliu – VPN (Public Against Violence). After the developed
socialism collapsed, this movement started to create a new social discourse.
Budaj became one of the leaders of the Velvet Revolution in Slovakia. In the
1990’s, he was a member and founder of several political parties. Since 2006,
he has engaged in local politics and civic activism. Since 1989, his artistic
activity has stopped.
The
Temporary Society of Intense Experience (TSIE) was formed from the Degenerated
Generation (DG) poet group, bringing together the amateur pantomime and
Labyrint physical theatre covered by the university V-klub in Bratislava (1975
– 1980) and the kindred artists and friends. The group operated in the social
space on a performative level. It’s parapolitical activities, falling mostly
within the period of 1978 – 1980, originated collectively and were
self-organized in the context of the so called Czechoslovak Normalisation which
developed after 1968 and persisted until 1989. Most of the events were illegal.
Interventions appeared and disappeared as the so called temporary autonomous
zones which liberate imagination and then dissolve by themselves, before the
state, or the power manages to destroy them. As the ideology managed to adopt
aesthetics into its politics, in return, TSIE incorporated politics into the
aesthetics of performative arts. The audience was left to slip into absurd
situations. Events were structured as traps confronting the participants with
their immediate reality and their active participation corresponded to their
engagement in the world. Within the process of experiencing their own
existence, the passive viewers were transformed into active participants.