Stredoslovenská galéria Vás srdečne pozýva na vernisáž výstav Prvý človek bol umelec a PUB ART. Otvorenie oboch výstav sa uskutoční 11. decembra 2014
o 17.00 hod.
Vystavujúci PRVÝ ČLOVEK BOL UMELEC: Anetta Mona
Chiça, Miroslav Csölle, Matej Gavula, Jana Kapelová, Martin Kochan, Svätopluk
Mikyta, Michal Moravčík, Milan Tittel, Lucia Tkáčová, Erik Sikora, Jaro Varga
Vystavujúci PUB ART: Cyril Blažo, Martin Kochan
‘‘Pub Art’ je
premiérovým uvedením série kresieb Cyrila Blaža a Martina Kochana, ktoré
vytvorili v posledných dvoch rokoch ako spoločné voľné kresby a prekresby tlačí
z publikácií tematicky zameraných na poľovníctvo, safari, kulturistiku, či
kultúru Slovenska, výročné publikácie inštitúcií a ďalších. Podľa názvu v
parodickom znení, pub artové kresby vznikali v pohostinstvách a výčapoch, zvlášť
v Trnave, kde Kochan, ktorý je bývalým Blažovým žiakom žije a Blažo tu pôsobí
ako pedagóg na Pedagogickej fakulte TU. Kresby vznikali ako spontánne
intervencie do existujúcich rámcov reprodukcií, či vzájomným reťazovým
dokresľovaním.
‘Prvý človek bol umelec’ je výstava
a rezidenčný program, v rámci ktorého sa v roku 2014 niekoľko umelcov a
umeleckých skupín zúčastnilo rezidenčných pobytov v Stredoslovenskej galérii a
vytvorili nové, často miestošpecifické diela prezentované na výstave. Motiváciou pre tento
projekt – v meste s takmer neexistujúcou umeleckou scénou, je vytvorenie
solidárnej scény, ktorá môže vyprodukovať inšpirujúci diskurz pre miestne
prostredie. Názov voľne odkazuje k rovnomennému textu abstraktného
maliara Barnetta Newmana (1947), v ktorom formuluje názor, že estetický čin predchádza
sociálnemu konaniu.
Aktivity Jany
Kapelovej, ktorá strávila v Stredoslovenskej galérii týždenný pobyt so
svojim otcom, sú rekonštruované v mape s legendou. S otcom sa tu spoločne
venovali drobným opravám budovy a úpravám detailov vo výstavných priestoroch.
Ich vzájomná spolupráca
v rámci “kutilstva” okolo ich rodinného domu je pre nich už dlhodobo jedinou
komunikačnou bázou. Autorka preto využila pozvanie na rezidenciu k
znovupoznaniu sa so svojím otcom a nadviazaniu nového vzťahu s ním. V ďalšom
pláne sa potom práca zaraďuje i do
kontextu inštitucionálnej kritiky.
Svätopluk Mikyta v rámci svojho
umeleckého programu zdieľajúceho princípy ideológie nulového odpadu (zero
waste) vytvoril sériu datovaných autorských
miniknižiek vo formáte tzv. flip book. Animáciou
nájdených ústrižkov päťdesiat rokov starých vstupeniek z miestneho
obehu, pôvodom z dnes už neexistujúceho banskobystrického kina Hviezda, vznikli
znova živé, pohyblivé obrazy s variovanými textovými motívmi o biblickej
príhode z raja. Použité
typografické pečiatky, pečiatkové farby, či pečiatkové podušky, ktoré použil
pre intervencie do existujúcej grafickej úpravy nájdenej sady lístkov,
pochádzajú všetky z
miestnych zdrojov.
‘Na miestnej úrovni /výňatky z archívu/’ Michala Moravčíka vychádza z výskumu
miestnych udalostí novembrovej revolúcie 1989 a svedectiev jej aktérov a
lokálnych lídrov. V aktuálnej pracovnej verzii je archív, zozbieraný autorom,
podaný ako rozhlasová hra, kde história udalostí je poňatá cez fragmenty výpovedí a
konkrétne citácie v dĺžke trvania vinylovej LP platne, akou je napríklad
reprezentačná edícia ‘17. November 1989 – Nežná revolúcia / Dokumenty, ktoré
hovoria’ z roku 1990. Oproti tejto, v autorskej verzii sa rozpráva o
okolnostiach 1989 mimo centra a prečo revolúcia bola, či nebola radikálnou
zmenou.
Martin Kochan, v súlade so svojim
záujmom o realizácie vo verejnom priestranstve prezentuje návrh monumentálnej
sochy. Vo svojich úvahách vychádzal z idey prevráteného reliéfu masy ľudí, ktorý má formálnu
súvislosť s inverznými pohybmi v krajine (viď. prevrátenie tvaru krajiny, kedy sa
pôvodne vyššie položené miesta v dôsledku zvetrávania znížia a nižšie položené
sa zanesú), alebo podľa voľných asociácií i s archeologických rekonštrukcií prostriedkov
na stavbu pyramíd, kde sa na dvíhanie monolitov do výšky používali hlinené
rampy. Kochanova kompozícia predstavuje nehierarchizované, resp.
deštrukturované masy a ich zahrnutie do politického života a sociálnu
mobilizáciu.
Erik Sikora, ktorý v duchu súčasnej
klipovej kultúry pracuje najmä s videom, ktoré komponuje s epickou zvukovou
poéziou, predstavuje svoju videoesej, príbeh, resp. protestsong o miestnom kopci Urpín a vrchu Chopok. Jeho práce sú záznamami živých akcií na hranici nonsensu a
poetického symbolizmu. Zaujíma ho banálnosť a jej imaginatívny potenciál.
Inštitucionálna, environmentálna, či spoločenská kritika je tu postavená na
konfrontáciách sprostredkovanej reality s tou bezprostredne zažívanou. Obraz
krivého zrkadla komentuje svojim kvázi diletantským štýlom a z tejto
povznesenej amatérskej pozície vytvára maximy v podobe vtipných subverzívnych
úvah a prekvapivých životných pravidiel.
Anetta
Mona Chiça a Lucia Tkáčová sa
voľne inšpirovali muzeálnym exponátom z Múzea Slovenského národného povstania,
ktorý je zapožičaný na výstavu. Je to spodná bielizeň A. Markuša, ktorý na ňu v
kódoch počas ilavského väzenia v roku 1939 vyšil svoj denník a osnovu svojho
románu ‘Strýko’. ‘Plášť neviditeľnosti’, ktorý v tejto súvislosti vytvorili je
kabát s ručnými výšivkami na vnútornej podšívke. Vizuálne kombinuje autorské
nášivky v punkovej estetike s typickým
biznismenským labelom Hugo Boss, ktorý majiteľa robí navonok nerozoznateľným od
privilegovanej vrstvy, či poslušnej masy. Ručne vyšívané subverzívne tagy
skryté vo vnútri kabáta však tematizujú neviditeľnosť a vychádzajú z myšlienky, že
neviditeľnosť je najefektívnejšia forma protestu, pretože je natoľko subtílna a
nečakaná, že uniká kontrole.
‘Mestský denník’ Jara Vargu
je zbierka titulných strán kníh o meste, spontánnych kresieb a poznámok v haiku rytme z posledných dvoch
rokov, ktoré Varga vytvoril na svojich cestách v Berlíne, Soule a New Yorku.
Archív dopĺňa frotážová kresba ich usporiadania podľa autorových osobných
spomienok, ktoré je v rámci aktuálnej inštalácie nanovo štrukturované z ohľadom
na miestošpecifické súvislosti. Hoci sa cestopis autorskej knihy a zároveň mapy
vzťahuje k špecifickej lokalite, svojim obsahom je univerzálny, pretože zápisy
nemajú linárny charakter, jednotlivé mestá sa prelínajú.
Miroslav
Csölle, Matej Gavula a Milan Tittel vytvorili sériu autorských
videoperformancií v prostredí
monumentálnej architektúry banskobystrického Pamätníka SNP. Performatívny
spôsob, populárne používaný napr. na oživovanie historických udalostí (tzv. reenactments) je ich systematicky
používanou metódou narábania s témou historického monumentu a reliktov
socialistickej minulosti. Ich minimalistické akcie a intervencie v mestskom priestore majú efemérnu
povahu prechodnosti, pominuteľnosti a odkazujú k umeniu 70. rokov. V kontexte
prúdu tzv. nenápadných tendencií, známych najmä z českého prostredia, používajú
performatívny spôsob na rekontextualizáciu nájdených, často už archaických artefaktov v súčasnom
svete.
Projekt podporilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.
Zriaďovateľom Stredoslovenskej galérie je Banskobystrický samosprávny kraj.