„To, čo fotograf nekonečne reprodukuje, sa
odohráva len raz: mechanicky opakuje veci, ktoré by sa nikdy nemohli opakovať
existenciálne.“
Roland Barthes
Človek tu môže pochopiť, akú emóciu pociťoval
celý svet pri vynáleze fotografie v roku 1839.
Výstava rozpráva príbeh, ktorý sa oficiálne začal v Paríži a pokračuje až
dodnes. Vystavené diela boli vybrané z tisícok fotografií Bibliothèque
nationale de France, Musée d´Orsay a Centre Pompidou, troch z najdôležitejších
štátnych zbierok na svete. Francúzske ministerstvo kultúry, Štátna vysoká škola
výtvarných umení v Paríži, Donácia Jacquesa Henriho Lartiguea, Brassaïovo
dedičstvo, súkromní zberatelia, fotografi, umelci alebo ich potomkovia, tí
všetci nám pri tomto dobrodružstve prejavili dôveru.
Každá z fotografií (resp. printov) je doplnená
textom približujúcim históriu fotografie a fotografa, rozpráva tiež o
Francúzsku a Francúzoch a aj o Paríži. Keďže sme vybrali jednu fotografiu od
každého umelca, umožnilo nám to ukázať vedľa seba takých géniov ako Nicéphore
Niépce, Adolphe Humbert de Molard, Charles Nègre, Gustave Le Gray, Eugène
Cuvelier, bratia Bissonovci, Félix Nadar alebo Eugène Atget, ale aj umelcov ako
Édouard Baldus, Charles Marville a Auguste Collard, ktorí sú vystavovaní zriedkavejšie.
Sú tu aj fotografie nielen anonymných amatérov, ale aj také známe mená ako
Jacques Henri Lartigue alebo gróf Robert de Montesquiou.
Fotografiu však nemôžeme chápať bez chápania
jej techniky. Na začiatku sa vyvíjala pomaly prostredníctvom bohatých
vynálezcov s vášňou pre fotografiu. S evolúciou techník (reprodukovateľnosťou,
skrátením expozičného času…) sa vďaka takým fotografom ako Félix Nadar alebo
Mayer & Pierson komercionalizovala. Ako prostriedok propagandy impéria
Napoleóna III. (1852 – 1870) priniesla svedectvo o kontinuálnych zmenách
ustavične sa vyvíjajúcej spoločnosti: v oblasti výstavby (najvýznamnejšie
budovy v Paríži), politiky (Parížska Komúna) alebo sociálnej (vidiecke
vysťahovalectvo).
Ale fotografia tiež zahŕňa umenie aj vedu. V
roku 1839 minister a profesor François Arago predvídal jej význam pre vedu.
„Zbierku obrázkov,“ triedili, klasifikovali, porovnávali a analyzovali
astronómovia bratia Henryovci, Alphonse Bertillon, zakladateľ Identifikačnej
služby prefektúry parížskej polície, psychiater Dr. Raviart alebo psychológ
Jules Marey. Ďalší fyziológ Duchenne de Boulogne chcel venovať svoju „zbierku
výrazov tváre“ študentom parížskej umeleckej školy.
Významní francúzski fotografi ako Charles Nègre
a Gustave Le Gray boli okrem toho aj maliarmi. Veľkí umelci ako Eugène
Delacroix alebo Edgar Degas využívali fotografiu na zostavenie „repertoára
ikonografických póz.“
Začiatkom 20. storočia piktorialisti ako
Constant Puyo dúfali, že prostredníctvom kompozície a prvkov pridávaných pri procese
vyvolávania, dosiahnu výsledok porovnateľný s maľbou. Po chaose prvej svetovej
vojny sa surrealisti pohrávali s technickými experimentmi. Počnúc Man Rayom,
Dorou Maar alebo Raoulom Ubacom sa fotografia začala používať nielen ako
„reprezentácia,“ ale tiež ako tvorivý „cieľ.“
Po roku 1930 začali humanistickí fotografi ako
Brassaï, André Kertész a Roebrt Doisneau vyhľadávať poetický Paríž. Ten, v
ktorom žijú deti, povaľači a milenci. S rozvojom novinárstva sa Janine Niépce a
Sabine Weiss stali fotoreportérkami, prinášajúcimi správy o politike a
spoločnosti. Fotografia je všadeprítomná v časopisoch a knihách. V podobe
plagátov pokrýva múry. Módny fotograf Frank Hovart dáva pred ateliérom prednosť
ulici. Pribúdajú stále ďalšie agentúry. Henri Cartier-Bresson, ktorý bol medzi
zakladateľmi Agentúry Magnum,[1] sa snažil
uloviť „rozhodujúci okamih.“ Popri Martine Franck alebo Raymondovi Depardonovi
to bol fotograf, ktorý priamo dohliadal na použitie a predaj svojich
fotografií. „Fotonovinár“ Gilles Caron zachytával najstrašnejšie udalosti až do
momentu, kým sa mu stali osudnými. Jeanloup Sieff rozsieval svoje fotografie
ako malé kamienky označujúce cestu jeho osobného príbehu. Agnès Varda zvečnila
Gérarda Philipa na javisku na festivale v Avignone, prv než sa začala
zameriavať na film a „súčasné“ umenie.
V poslednej štvrtine 20. storočia chýba
fotografii už len malý krôčik k výtvarnému umeniu. Vďaka Bernardovi Fauconovi,
Patrickovi Tosanimu, Valérie Belin, Valérie Jouve alebo Frankovi Perrinovi sa
fotografia stala výtvarným médiom, ktoré využívali konceptuálni umelci. Mení
zobrazenie spoločnosti s využitím digitálnej technológie. V tvorbe Bernarda
Plossua a Georgea Roussea sa stáva „pamäťou.“ Jean-Marc Bustamante ju vo
svojich inštaláciách transformuje do „maľby.“ Podľa Bertranda Laviera nie je
len fotografom.
Táto výstava by chcela podčiarknuť neobyčajnú
životaschopnosť výtvarného umenia, ktoré vzniklo vo Francúzsku pred menej než
dvomi storočiami. Chce tiež každému z nás umožniť vyrozprávať
svoje vlastné príbehy.
„Fotografia nevypovedá (nevyhnutne) o tom, čo
už nie je, ale len a určite o tom, čo bolo.“
Camera Lucida: Reflections on Photography,
1982
[1] Najprestížnejšia svetová
fotografická agentúra založená po 2. svetovej vojne.