Dagmar Mavrevová je nedávnou
absolventkou Fakulty výtvarných umení Technickej univerzity v Košiciach,
kde študovala v ateliéroch prof. Juraja Bartusza a prof. Rudolfa
Sikoru. V Stredoslovenskej galérii sa predstavila inštaláciou Bez názvu
pozostávajúcou z asfaltových plastík, odliatkov svojho tela vystavených
pôsobeniu prostredia a času.
14 dní je časovým horizontom
udalosti, ktorá Dagmar priamo inšpirovala k realizácii série inštalácií. Aj v
tejto práci skúma vlastnosti asfaltu, keď ho rozriedený nanáša na papier, či na
sadrové odliatky dotykových líšt pre nevidiacich, vytvárajúc tak veľmi svojský
symbolický jazyk.
Podobne ako pri asfaltových
plastikách, aj tu je v centre jej záujmu človek, ktorého tentokrát podrobuje
hlbšiemu skúmaniu. Tri inštalácie nazvané Portrét strateného, Prepuknutie
choroby a Liečba nám v rôznych podobách predstavujú identický rozrastrovaný
portrét.
Rozmerný Portrét strateného, čiže
osoby napadnutej nepomenovanou chorobou, je vyskladaný z frotáže dotykových
líšt pre nevidiacich, prevedenej na papieri za pomoci riedenej smoly. Na tento
portrét nadväzuje séria štrnástich menších portrétov namaľovaných asfaltom na
fólii. Súčasne s postupovaním choroby portrét postupne tmavne, až nakoniec
všetky tušené črty tváre zanikajú v čiernej. Každému portrétu zodpovedá 14 na
seba naukladaných papierov, kde je s každým ďalším dňom rovnajúcim sa štádiu choroby začiernený
smolou jeden papier, no aj keď sú pri poslednom portréte začiernené všetky,
začiernenie nie je úplné, stratený, či chorý má ešte stále nádej. Neforemné
kusy odliatkov dotykových líšt pokryté smolou znázorňujú rozklad a chorobu.
Sériu uzatvára ďalší rozmerný portrét s názvom Liečenie, ktorého jednotlivé
časti sú odlievané zo sadrového obväzu.
Symbolika práce Dagmar Mavrevovej je
postavená na konstraste čiernej a bielej a je meditáciou nad krehkosťou človeka
a jeho schopnosťou čeliť situáciám každodenného života.
Maroš Rovňák, 2010