Obst & Muse
Stála expozícia Stana Filka v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Hydrozoa, časť 6.
Zámerom Stálej expozície Stana Filka v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici, Hydrozoa (zal. 2017 po získaní rozsiahlej zbierky Filkových diel archívnej a projektovej povahy) je vytvárať špecificky poňatú dlhodobú expozíciu diel neoavantgardného umelca Stana Filka (1937 – 2015). Ideou projektu je rozširovať poznanie o Filkovom radikálnom diele cez zaangažovanie súčasných autorov, ktorí jeho odkaz aktualizujú v nových ideových a vzťahových rámcoch. Šiesta časť cyklu rozvíja súvislosť s Filkovým neoexpresionistickým obdobím z čias jeho newyorského pobytu v rokoch 1982 – 1991. Historická neoexpresionistická tradícia priniesla revival figuratívnej maľby, ktorý pokračuje v súčasnej postexpresionistickej maľbe. Autorská superfikcia tzv. bad painting Martina Kippenbergera vyrastá podobne z privlastnenej a kolážovanej kultúrnej obraznosti. Roman Bicek tak ako kedysi Robert Rauschenberg (Skateboards, 1977) dizajnoval sériu autorsky poňatých skejtov (Ateliér SAMA, 2022) či inštaloval krivo povešané obrazy (Atelier XIII, 2021) ako Jean-Michel Basquiat (New York, New Wave, 1981), ktorý podobne komponoval prvky pouličnej kultúry vrátane skateboardingu. Filko a v nepatetickej sarkastickejšej polohe i Bicek tieto postupy zdieľajú, i keď nie v zmysle majstrovskej štýlotvorby, ako skôr tvorby antištýlu, diskurzívneho vzťahovania sa k anarcho-streetovej kultúre.
V rámci prvej neoexpresívnej vlny počas svojho amerického obdobia maľoval Filko lettrisitické transkripcie (variácie svojho mena či akronymu AIDS ako atribútu newyorských kultúrnych vojen), ktoré inštaloval do asamblážových inštalácií a napojil na svoje ikonické Oltáre zo 60. rokov. Tieto ďalej interpretoval leviathanovsky ako tzv. dance macabre novej civilizačnej krízy. Odtiaľto potom viedol svoj rozporný dialóg altruizmu s egoizmom ovplyvnený kresťanskou doktrínou tzv. zhora daných cností. V tom čase vytváral i animálne frontálne výjavy matrón bez bližšej identity, alebo žien grafitticky redukovaných na anatomické obrazce materníc či vagín, tiež vo verzii tzv. vagina dentata. Zobrazoval aj figúry oplzlých mužov, imaginovaných postavami mytologického Pana či požívačných barokových starcov. Viaceré z jeho sérií zväčšenín rozďavených úst a zubov boli zjavením nebezpečne vyzerajúcich bytostí, potenciálne požierajúcich alebo kastrujúcich, s pornografickými črtami, ktoré však Filko konštruoval patriarchálne. Nadväzujú na umeleckú tradíciu Medúz Gorgon ako krvilačných i prijímajúcich matrifokálnych bohýň matiek, monštruóznych, ale zároveň burleskných, eroticky seba-exponovaných i dievčenských; žien, aké sa objavujú v dielach modernistických umelcov, ktoré kriticky tematizovala feministická kultúra. Kým Filko v 90. rokoch posúval limity svojej esencialistickej pozície smerom k hermafroditným postavám sci-fi paleolitických venuší, Bicekove hybridné bytosti už oproti tomu konštruovala feministická optika.
S kritikou systému a vývojom, ktorý ho utváral, narába Bicek s vedomím často paradoxných perspektív, ktoré sa v súčasnej kultúrnej vojne konzervativizmu s liberalizmom namiesto riešenia sociálnych nerovností akoby znova zasekli na téme sociálnych identít nového univerzalizmu. Tak je tomu napríklad v radikalizujúcej sa online subkultúre incelov (neologizmus z 90. rokov ako skratka pre sebadefiníciu tzv. involuntary celibates men, prekl. nedobrovoľných celibátnych mužov), ktorá sa formuje okolo mizogýnnych dogiem odvodených napríklad z biologického determinizmu. Pozícia incelov sa najčastejšie vysvetľuje ako dôsledok izolácie či sociálnej úzkosti, ktorú podporuje presvedčenie o selektívnej sociálnej rovnosti založenej na popretí emancipačnej rodovej politiky. Komunita sa ideologicky mobilizuje najmä proti sociálne konštrukcionistickým názorom napojeným na feminizmus a interaguje napríklad v tzv. manosfére antifeministických webov. Ako cesta osobnej validácie ústi až do krajne pravicových nenávistných prejavov a násilia voči tým druhým, ako to dokladajú viaceré útoky na vybrané komunity z nedávneho obdobia.
Predmetom Bicekovho kritického a vtipom rétoricky rámcovaného skúmania je tak svet stretu dogiem, ktorý napríklad v obscénnych sarkastických maliarskych mémoch rozpráva i o spektre čoraz strednoprúdovejšej komunity incelov, ktorú v kultúrnom procese dekonštrukcie patriarchálneho poriadku posledných desaťročí spojil motív diskriminácie maskulinity, alebo inak mužskej nadradenosti. Obraznosť sveta nedialogických rozhovorov, v ktorých už nie je možné nájsť žiadne spoločné východiská, pretože sa stávajú len bojom o dominanciu, vojnovými zónami všetkého, čo kultúra skultivovala, hobbesovskou vojnou všetkých proti všetkým, zabsurdňuje ultrakonzervatívne skreslenie pohľadu na identity ako esencialisticky fixované a otvára porozumenie (i tradične mužským) identitám konštruovaným v procese ich performovania. Keďže od čias neoexpresívnej vlny zo 70. a 80. rokov pokračujúca feministická revolúcia, a vôbec dynamika individuálneho so spoločenským diverzifikovali kultúrne pole, i kultúrne vojny zmenili svojich špecifických aktérov. A tak, hoci pokračujúca zmena rozvíja spravodlivejšiu vzťahovú etiku, zároveň upevňuje nespravodlivejšie perspektívy superiorít a normatívnych kolektívnych identít budovaných na pozadí populistických stratégií. Výstava tak na príklade genderových vojen či nerovností postkolonializmu sleduje strety neliberálnych modernít s liberálnymi. Keďže budúcnosť je desivá; už viac niet po čom túžiť, novotradicionalizmus bez vízie obracia svoju pozornosť do minulosti, k tomu tradičnému, zdanlivo pôvodnému, takzvane prirodzenému.
V odkaze na Filkov new-ageistický psychofilozofický systém, choreografia výstavy voľne sleduje tiež v surrealizme ukotvený psychomagický koncept traumaterapie filmára a spisovateľa Alejandra Jodorowského. Tá cieli na hlboko zakorenené psychologické zranenia a rodinné traumy. Je blízka i Filkovej performatívnej praxi, v ktorej sa cez neustále seba-aktualizácie snažil vyhnúť tvorbe štýlu a unipolárnemu výkladu sveta. Bicekova drsne mýtopoetická, retroexpresívna imaginácia toto poňatie rozširuje do širších komunitných a kultúrnych rámcov. Na identitárne autofikcie splývajúce s kultúrne vyprodukovanými archetypálnymi predstavami môžeme aj v tradícii figuratívnej maľby nazerať ako na symbolické akty liečenia pomyselných vnútorných démonov. Keďže sa nevieme širšie zhodnúť na povahe ani pozorovaní permanentnej zmeny, zostávame zaseknutí v nemenných hierarchiách a reprodukovaní sa v odrazoch iných, ktoré zažívame ako skutočné. Večnú transformáciu, ktorá bola fascináciou nekanonizovaného avantgardného umenia vôbec, sa snaží obsiahnuť rozvíjajúci sa priemysel tzv. novej spirituality, či už v neregulovanej tzv. psychotrashistickej, alebo etablovanej transhistorickej praxi. Idea spojenia s akýmsi kozmickým vedomím tak koliduje s vrcholením neoliberalizmu, ako tomu bolo kedysi v časoch vzostupu neoexpresívnej maľby a konzervatívneho obratu 70. rokov, keď sa Margaret Thatcherová – ktorá nemala menšie ambície ako napríklad Fidel Castro, známy citátom, že ani sex nemôže zastaviť revolúciu – vyslovila, že nechce meniť len materiálnu realitu, ale aj dušu človeka. Od new-agizmu po self-help praxe, ktoré pokrývajú množstvá spirituálnych vier, v časoch transakčnej medicíny, potrebných osobných liečení a vytúžených sebarozvojov, aj nová spiritualita sa nutne stáva individualistickým sebavyjadrujúcim nástrojom symbolickej transformatívnej imaginácie, ktorá však okrem alchymizácie tzv. wellbeingu len málo ašpiruje aj na potrebné rozširovanie politickej imaginácie.
Text Mira Keratová
Roman Bicek (nar. 1981) je umelec a pedagóg na Katedre intermédií VŠVU v Bratislave. Je absolventom maľby v ateliéri prof. Ivana Csudaia na VŠVU, predtým študoval na Wimbledon School of Art a Leyton Sixth Form College v Londýne. Samostatne a kolektívne vystavoval na Slovensku a v zahraničí. V kolektíve umelcov viedol galériu HotDock Project Space v bratislavskej Petržalke (2010 – 2022).
Dielo: Roman Bicek: ROTE VOLKE, 2021, akryl, pastel koláž na plátne a papieri
////////////
Názov výstavy: Obst & Muse
Stála expozícia Stana Filka v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Hydrozoa, časť 6.
Umelec: Roman Bicek
Kurátorka výstavy: Mira Keratová
Architekt výstavy: Matej Gavula
Usporiadateľ: Stredoslovenská galéria
Miesto konania: Pretórium, Námestie Štefana Moysesa 25, Banská Bystrica
Trvanie: 16. september– 3. december 2023
Vernisáž: 16. september 2023 o 17.00 hod. (sobota)
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Zriaďovateľom Stredoslovenskej galérie je Banskobystrický samosprávny kraj.
Foto: Ján Kekeli
