Stretnutie s tvorbou Igora Hudcoviča (1949 – 1995) nenechá človeka ľahostajným. Na prvý pohľad osloví, zasiahne, vryje sa do pamäti a stane sa súčasťou nášho vlastného sveta. Udivuje tým, ako niekto dokázal jasne uchopiť to, čo my ostatní zväčša iba intuitívne tušíme. Prchavou koncentrovanosťou, presne, rýdzo a pritom s ľahkosťou a jedným ťahom vyjadruje myšlienku, príbeh, metaforu života. Schopnosť, ktorá bola cizelovaná prácou grafického dizajnéra a autora plagátov, s nevyhnutnou jasnosťou výpovede.
Jeho kresby pôsobia samozrejme a nevyhnutne. Dotýkajú sa podstaty, kladú zásadné otázky, triafajú do čierneho. Hovoria cez archetypálne tvary a znaky, akými sú guľa, kruh, trojuholník, kocka, špirála, jablko, stôl, dom, zviera, rastlina, postava, ktoré akoby sme dávno dôverne poznali, pretože je v nich kus našich vlastných otázok, dilem a hľadaní. A v neposlednom rade posvätna, ale aj humoru, irónie a paradoxov života. V Hudcovičových kresbách je citeľne prítomná pravá esencia bytia, ale i pohrávanie sa s elementárnym jadrom, ťažiskom vecí, ktoré autor každým nasledujúcim ťahom postupne odkrýval, sprítomňoval, robil hmatateľným a skutočným, pričom súčasne do nich vkladal vlastné, autentické šifry.
Uvažovanie v kategóriách figurácie či abstrakcie v jeho prípade stráca opodstatnenie. Nájdeme u neho obe polohy ako súčasť jedného kompaktného jazyka. Ten je príbuznej „krvnej skupiny“ ako tvorba jeho spolupútnikov Vladimíra Popoviča (1939), Otisa Lauberta (1946) a Igora Kalného (1957 – 1987), ktorí sú hosťami výstavy. Do podoby animácie autorove kresby pretĺmočila Daniela Krajčová (1983).
Ak kresbu vnímame ako prvotné médium zaznamenania myšlienky, potom u Igora Hudcoviča tlmočí jeho uvažovanie dokonale a definitívne, bez potreby rozvíjania v inom médiu. Zaznamenáva ňou myšlienky, ktoré plynú ako nekonečný seriál v jednotlivých záberoch stoviek komorných výkresov, z ktorých vytvára akési leporelá, skladá väčšie celky a príbehy s otvoreným koncom. Vedľa čiernobielych kresieb tušom vznikajú abstraktné kresby pastelom na farebných papierových podkladoch, s kultivovanou farebnosťou a energiou premyslenej a zároveň spontánnej kresby.
Tvorba Igora Hudcoviča je previazaná s jeho osobným príbehom. Vznikala v rokoch 1986 – 1995, v plodnej samote a tichu na chalupe v Malachove pri Banskej Bystrici, poznačená vedomím choroby. Tá popri všetkom neľahkom, čo prináša, má aj jeden „benefit“. Človeka postupne oslobodzuje od banalít života, okresáva ho, dovoľuje mu skoncentrovať sa a vytušiť podstatu vecí. Vladimír Popovič výstižne poznamenal, že „záujem o Igora sa rozrastá počtom ľudí, ktorí videli alebo uvidia jeho veci“. Aj my máme možnosť nechať sa osloviť dobrodružstvom kresby a tiež si otestovať jej vyjadrovacie možnosti v tvorivých zónach výstavy.
– Daniela Čarná, Martina Martincová
Igor Hudcovič (1949, Bratislava – 1995, Banská Bystrica) študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave u prof. Rudolfa Filu. V rokoch 1968 až 1974 pracoval ako grafik a výtvarník v Oblastnej galérii, v Stredoslovenskom vydavateľstve a v Divadle J. G. Tajovského v Banskej Bystrici. Od roku 1974 bol v slobodnom povolaní, venoval sa grafickému dizajnu a voľnej tvorbe, kresbe a maľbe. Pravidelne vystavoval (napr. 1978: Bienále plagátu, Varšava; 1985: Divadlo a plagát, Galéria mesta Bratislavy, Bratislava; 1989: Maľba, kresba, Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica; 1992: Kresba, Galéria SŠUP Palisády, Bratislava; 1992: Česká a slovenská kresba, PGU, Žilina; 1996: I. H. In memoriam, Múzeum V. Löfflera, Košice; 2005: I. H., kresba, maľba, Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica; 2022: Kresby, Galéria 19, Bratislava). Jeho tvorba je zastúpená v zbierkach Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici, v Považskej galérii umenia v Žiline a v Novohradskej galérii v Lučenci a zmapovaná v monografii Igor Hudcovič v kresbe, maľbe, slove. Žilina: Mediana, 2008, v grafickej koncepcii Pavla Chomu.
Realizované s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.
Zriaďovateľ Stredoslovenskej galérie je Banskobystrický samosprávny kraj.
