Bezčasovosť

Ivana Oroszová (1985), Juraj Toman (1985), Klaudia Kosziba (1971), Mária Matrková (1983), Michaela Rázusová Nociarová (1976), Oto Hudec (1981) Výstava prezentuje výber z  maliarskej tvorby šiestich autorov a autoriek, absolventov a absolventiek Katedry maľby a iných médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Ide o autorov, ktorí sa narodili v období  70. rokov a prvej polovice 80. rokov 20. storočia. […]
24. októbra 2012 – 25. novembra 2012
Autor Kurátor
Zuzana Majlingová

Ivana
Oroszová (1985), Juraj Toman (1985), Klaudia Kosziba (1971), Mária
Matrková (1983), Michaela Rázusová Nociarová (1976), Oto Hudec
(1981)

Výstava
prezentuje výber z  maliarskej tvorby šiestich autorov
a autoriek, absolventov a absolventiek Katedry maľby a iných
médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Ide
o autorov, ktorí sa narodili v období  70. rokov a prvej
polovice 80. rokov 20. storočia. Okrem generačnej blízkosti ich
ako umelcov však predovšetkým spája istá príbuznosť tvorivého
myslenia, ktoré sa pokúšajú prostredníctvom maľby vyjadriť,
hoci už každý z nich individuálnym prístupom, v zmysle
nájdenia a uchopenia témy, použitého rukopisu či osvojeného
maliarskeho štýlu.

Názov
výstavy Bezčasovosť odkazuje k istému
špecifickému spojeniu, ktoré môže predstavené diela potenciálne
zjednocovať. Všetci šiesti prezentovaní autori inklinujú k
zvnútornenej introvertnej maľbe, ktorá vypovedá o ich
osobnej preferencii a snahe o zobrazovanie skrytých významov
vonkajšieho sveta, pretaveného cez subjektívnu optiku reflexie
videného a pozorovaného.

Moderná
jungiánska psychológia popisuje najhlbšie archaické vrstvy 
nevedomia ako zónu bezčasovosti. Tento bezčasový duševný
priestor je tvorený archetypálnymi predobrazmi, ktoré sú vlastné
každému človeku. Počas individuálneho života sú ich
obsahy napĺňané vo väzbe na konkrétne skúsenosti,
prostredníctvom ktorých sa človek vyvíja a uskutočňuje.

Jednotlivé
maľby vychádzajú z osobného prežívania autorov, ich
skúseností, emócií a poznania nadobudnutého v realite.
Prenášaním na plátno a následným vrstvením farebných plôch,
alebo kolážovým rozložením obrazovej plochy, či netradičným
alebo neočakávaným spájaním v realite nie najbežnejších
motívov, dochádza vo výsledných maľbách k vedomému
potlačovaniu predmetnej reality. Charakteristické pre autorov je
potom priznané rešpektovanie vnútorného sveta v
koncentrovanom dialógu so svetom vonkajším.

Prezentované
maľby zobrazujú prostredia a situácie blízke človeku, často
však smerujú k tajomnej až snovej imaginácii, vystavanej z
motívov bizarných architektúr, kde sa stretáva svet ľudí
so svetom zvierat, napätie s harmóniou a absurdita so
všednosťou.