Klíčenie

Štátna galéria predstavuje po prvýkrát vo svojej dramaturgii tvorbu špičkovej slovenskej sochárky Márie Bartuszovej (1936–1996). Po absolvovaní VŠUP v Prahe (1961) a po sobáši so sochárom Jurajom Bartuszom sa usadila v Košiciach (1963), kde pôsobila až do svojej smrti (1996). Výstava  prináša jednak autorkin svet subtílnych, krehkých a introvertných tvarov a zároveň predstavuje jej silný sochársky program […]
8. marca 2006 – 23. apríla 2006
Autor Kurátor
Vladimír Beskid

Štátna galéria predstavuje po prvýkrát vo svojej dramaturgii tvorbu
špičkovej slovenskej sochárky Márie Bartuszovej (1936–1996). Po
absolvovaní VŠUP v Prahe (1961) a po sobáši so sochárom Jurajom
Bartuszom sa usadila v Košiciach (1963), kde pôsobila až do svojej smrti
(1996).

Výstava 
prináša jednak autorkin svet subtílnych, krehkých a introvertných tvarov
a zároveň predstavuje jej silný sochársky program tzv. organickej (nefigurálnej)
plastiky v našom prostredí. V ňom sa sústreďuje na univerzálne princípy
(kontrasty sily a hmoty, fyzikálne sily tlaku a ťahu) a  na vytváranie
elementárnych tvarov – „bio-foriem“, v ktorých je obsiahnutá logika
prírodného poriadku a bioniky:  prvotné „klíčenie“ tvarov, vitálne
gradovanie formy až po rozklad škrupinovej schránky, bio-architektúry.

Charakteristickým momentom sa pre autorku stáva technológia odlievania
sadry v gumených (balónových) hmotách, nadľahčovanie hmoty vo vode,
eliminovanie gravitácie (tzv. pneumatické tvarovanie) a pod.  Sadru tak 
povýšila na plnohodnotné výtvarné médium, na  tlmočníka svojho
sochárskeho výrazu. Jej krehkosť, zraniteľnosť a dočasnosť odkazujú 
znovu k prírodným procesom.

Organická
plastika od polovice 60.rokov 20. storočia v podaní M. Bartuszovej
znamená v prvej rovine inšpirovanie sa elementárnymi tvarmi prírody,
hľadaním malej sochárskej „bunky“  (kvapka, dážď, zrnko, klíčenie,
hniezdo, neskôr vajíčko-ovoid, „nekonečné“ vajíčko a pod.). Z nich
vychádzala v 70.rokoch aj pri tvorbe tzv. haptických plastík – objektov
určených zrakovo postihnutým a slepým deťom, ktoré majú rozvíjať ich
hmatovú a estetickú fantáziu. V tomto období predstavovali pioniersky
počin v oblasti haptickej estetiky, ojedinelý nielen v slovenskom
prostredí. V druhej  rovine ide po roku 1979 o priame zapojenie 
prírodných materiálov do organizmu plastiky (vkladanie konárov, kameňov,
piesku, motív sadry ako „topiaceho sa“ snehu a pod.).  V tretej rovine
ide o reflektovanie a prijatie prírodných procesov a metamorfózy tvarov
v čase. Bartuszová postupne zaznamenáva  vnútorné článkovanie hmoty, 
narušenie jej integrity s  perforovaním a deštruovaním tvaru na rozhraní
formy-neformy. Od roku 1984 vznikali otvorené duté škrupinové štruktúry
s „prelievaním sa“ pozitívnych a negatívnych objemov, kde odtlačok a stopa
po objeme sa stáva rovnocenným výstavbovým prvkom.

Po uvedení
retrospektívnej výstavy Cesta k organickej plastike (SNG, Bratislava
2005) ide o druhé ucelené predstavenie Bartuszovej diela na slovenskej
scéne.