Autor koncepcie: Martin Gerboc
Výstava piatich českých a slovenských maliarov mladej až strednej generácie:
Veroniky Drahotovej (CZ), Jozefa Bolfa (CZ), Jakuba Hošeka (CZ), Martin Gerbóca (SK) a Erika Šilleho (SK) pod názvom „ Spleen & Ideal “ patrí k výstavám, ktoré nevznikli na objednávku kurátora či galérie, ale ani v mene exhibície jedného štýlu. Je výsledkom priateľstva, názorovej a umeleckej príbuznosti umelcov. Ich blízkosť nie je postavená na tom, čo maľujú, ale najmä na tom, ako chápu úlohu byť umelcom dnes.
„Maľovanie obrazov“ je len jednou z vecí, o ktoré sa zaujímajú. V ich mentálnom území sa dá nájsť písanie kníh, kreslenie komiksov a ilustrácii, príprava webstránok, prevádzka klubu a galérie, pôsobenie v médiách a pod. Aj keď si ide každý svojou cestou, ich komunikácia s okolím zdá sa byť v mnohom príbuzná. V súčasnom preestetizovanom svete, ktorý postupne odoberá umeniu všetky jeho doterajšie verejné domény, sa necítia byť cudzincami.
Internet, média, svet nezávislej hudobnej scény a alternatívnych komunít, graffiti a street art, komiks, film, grafický dizajn, počítačové hry, life stylové časopisy, … To je ten svet, do ktorého patria i nepatria zároveň. Tým, že „maľujú obrazy“, stávajú sa tak trocha jeho vydedencami.
Spoločným prvkom obrazov je ich vyhradená autorská štylizácia. Tá sa u niekoho láme viac do čistej formy, skladanej z rôznych predlôh a vizuálnych impulzov, u iného je výsledkom vnútornej senzibility. Polarita medzi vnútorným a vonkajším dáva prezentácií dymaniku.
Súčasne ale tiež poukazuje na to, že máme pred sebou velmi rozdielnych umelcov. Každý z maliarov predstavuje špecifický solitérny „problém“, ktorý nie je možné jednoznačne kategorizovať, každý sa ale zaoberá predmetným, skryto či otvorene „figurálnym“ zobrazením: od polôh popisného realizmu, až k abstrahujúcim polohám, pri ktorých už nie je možné jednoznačne kategorizovať ani to, či sa ešte stále pohybujeme v polohách maľby, dizajnu, literatzúry, hudby a pod. U všetkých autorov možno nájsť posadnutosť istými bizardnými formami zvláštnych, vášnivých jazykových kombinátorik.
U Bolfa je to „cit“ postihnúť blízkosť smrti, prítomnosť konca a strachu. To všetko videné v naivných očiach krásnych, sladkých, ale vždy smutných „zvieratiek“, ktoré to nedokážu zatajiť aj napriek blízkej príbuznosti s komiksom a destkých knižiek. U Gerboca je to intelektuálny boj s „maľbou“. I napriek tomu, že sú jeho obrazy obsahom až drasticky úderné, sú najmä vďaka maľbe vždy až pateticky presvedčivé. U Drahotovej je to skrývanie sa za obrazy virtuálne presieťovaného sveta. Za jeho znaky a symboly, ktorých obsahy sú tak ľahko zameniteľné a zneužiteľné. U Šilleho sú to mimiky. Akokoľvek krásne vymaľovaný je autorov „komiksový“ svet, je to vždy len pasca, ktorá chytá na lepkavo ružovú, blankytne modrú a sviežo zelenú. A napokon u Hošeka je to schopnosť z chaosu textov a odkazov, postáv a figúrok vyskladať tak trocha surreálny melancholický svet.