V rámci programu festivalu Prvý človek bol umelec predstavujeme v Stálej expozícii Dominika Skuteckého výstavu dočasne zapožičaných malieb umelca zo súkromnej zbierky „Promenáda v Banskej Bystrici“ a „Mater Dolorosa“ s nevšednou históriou.
Z rozprávania majiteľa obrazov, ktorý si praje zostať v anonymite:
„Po skončení vojny znova nabehol obchod. Dedkovi zlatníkovi, ktorý bol v brandži viac ako tri desiatky rokov, sa darilo. Aké prosté – pracoval, nemíňal a mal normálny prístup k životu. Bol vnímavý, cítil hektickosť doby. Potom čo nedávne vojnové peniaze nemali ani hodnotu papiera, sa dialo niečo podobné. A do toho „odchádzali ľudia von“. Emigrovali. Najmä Židia do Svätej zeme či znárodnení továrnici za rodinami von. To prostredie dôverne poznal spoza pultu a zo života. Potom čo sám vyhodnotil, že na rozhodnutie sa pre Izrael je už starý, pomáhal aspoň okoliu vybaviť tzv. „lifty“. (Naložil sa majetok do zapečatenej debne. Za účasti úradníkov, ktorí za úplatu privreli oči, sa tam zabalili aj cennosti. Všetko sa však zabaliť nedalo…).
Rodinný priateľ bol Hugo Gross, maliar zo Svinnej, bol spolužiak môjho prauja Jozefa. Cez vojnu sa spolu skrývali na kopaniciach pred deportáciami. Hugo maľoval. Kvalitou na úrovni našeho malého mestečka, ale mal presah – obchodoval s obrazmi tých, čo opúšťali zem. Dedko sa chopil ponúknutej príležitosti a na odporučenie kúpil, čo mu Hugo vybral. Bežný stredostavovský vkus, maďarskí autori. Lepšie s horším. Výhodne pre obe strany. Dohliadol si, aby to nebolo kradnuté či arizované. Nechcel „krvavé“ majetky. A tak sa u nás v rodine po vojne zjavili na stenách obrazy. Dovtedy ich bolo poskromne. Dva z nich boli od „Škuteckého“ (ako ho vyslovovali naši, čo mali maďarské školy). Podarilo sa ich uchrániť pre súdnou exekúciou, keď dedko so švagrom šli do kriminálu. Grossa presvedčili, aby súdu tvrdil, že obrazy nemajú výnimočnú hodnotu. Narodil som sa do bytu s matkou dolorosou a bystrickým korzom na stene. Boli v poslednej izbe tak, aby „ nesvietili“ pre nepovolaných. Napriek ich kvalite a kráse som postupne voči nim otupel. Pre notorickú známosť som ich prestával vnímať. Mama mi ich neskôr darovala s tým, nech zostanú visieť u nej. Po jej smrti som si znova pozrel publikáciu o Škuteckom a pochopil som, že sa nejedná len o dobré meno autora a pekný obraz, ale že sú špeciálne citované v jeho monografii. Čo s nimi, tešiť sa z nich len sám? Pomaly vo mne dozrelo presvedčenie: Po tých 70-tich rokoch čo sme sa z nich radovali v rodine len my, by ich mali vychutnať aj iní, čo ich ocenia. 60. výročie galérie a vila maliara sa mi javia ako ten ideálny nový debut ich existencie pre verejnosť.“