Samostatná autorská výstava Martina Piačeka (1972) je v Stredoslovenskej galérii realizovaná v rámci dlhodobého galerijného plánu zameraného na prezentáciu výrazných osobností súčasného slovenského vizuálneho umenia. Výstava približuje časť autorovej tvorby, ktorá sa zaoberá národno-historickým aspektom jeho osobnej identity. Piaček sa skúmaniu národnej histórie programovo venuje približne od roku 2006. Prostredníctvom svojej tvorby sa pokúša o pochopenie vrstiev dobových súvislostí, pričom špeciálny záujem venuje kritickým miestam vlastnej národnej histórie.
Sochárske školenie autora sa prejavuje aj v snahe o spracovania témy v tradičných materiáloch ako sú plast, drevo, kameň či kov. Pre každé „sochársky“ spracované dielo sa pokúša nájsť adekvátnu techniku, niekedy až autorskú, pričom sa vyhýba variáciám už raz spracovanej témy a materiálu. Iným východiskom jeho intermediálnej umeleckej tvorby sú prevažne privátne akcie zaznamenané digitálnou fotografiou a videom alebo samostatne tvorené cykly digitálnych fotografií.
Okrem starostlivo selektovaných prevažne kontroverzných dejinných momentov autor apropriuje náhodne nájdené alebo učebnicovo známe sochárske diela, monumentálne súsošia, busty, pomníky, ako aj muzeálne či iné predmety (napr. suveníry), ktoré rôznym spôsobomspracúva a radí do nových kontextov a súvislostí. Využíva pritom ich pôvodný zámer a funkciu na spochybnenie stereotypov politickej a ideologickej manipulácie s historickou pamäťou, ako aj jej širších kultúrno – spoločenských interpretácií. Takto sa pokúša poukázať nielen na relatívnosť dejepisnej konštrukcie a s ňou spojenú dočasnosť, či trvácnosť masovo alebo účelovo šírených reprezentácií histórie, ale aj na problematiku osobnej identity tvorenej na báze národnej, či štátnej príslušnosti.
Piaček vo svojej tvorbe reaguje na vlastnú štátnu a národnú minulosť, s ktorou sa potrebuje vyrovnať a súčasne na ňu nadviazať aplikujúc spôsob myslenia, ktorý uvažuje o národe ako o sociálnom konštrukte. Jeho tvorba je založená na postmoderných princípoch estetického myslenia, na presvedčení, že históriu treba zobrazovať kriticky, prostredníctvom dekonštrukcie a demystifikácie. Vypovedá aj o súčasnej „kríze“ kolektívnej národnej identity a z nej vyplývajúcej potreby hľadania, definovania a overovania jej možných obrazov aj v podmienkach súčasného vizuálneho umenia. Umelecká aktivita autora je výlučne upriamená na slovenský kontext a je cenným a ojedinelým príspevkom aplikácie subjektívneho narábania s domácou históriou a jej prevedením do estetického jazyka.
Piaček pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre Socha/Objekt/Inštalácia a Katedre intermédií a multimédií ako pedagóg, je tiež členom občianskeho združenia Verejný podstavec.