„Chefs-d’oeuvres“

„Chefs-d’oeuvres“

„Chefs-d’oeuvres“kľúčové diela zo zbierok Múzea moderného umenia v Saint-Étienne Mètropole Štátna galéria v Banskej Bystrici po premiére v SNG v Bratislave (apríl-máj 2006) predstavuje výber diel zo zbierky Múzea moderného umenia (Musée ď Art Moderne- MAM) v Saint-Étienne, ktoré má jednu z najkvalitnejších kolekcií moderného a súčasného umenia vo Francúzsku. Na výstave sa prezentuje celkovo […]
11. júla 2006 – 20. augusta 2006
Autor Kurátor
Lóránd Hegyi

„Chefs-d’oeuvres“
kľúčové diela zo zbierok Múzea moderného umenia v Saint-Étienne Mètropole

Štátna galéria v Banskej Bystrici po premiére v SNG v Bratislave
(apríl-máj 2006) predstavuje výber diel zo zbierky Múzea moderného
umenia (Musée ď Art Moderne- MAM) v Saint-Étienne, ktoré má jednu z
najkvalitnejších kolekcií moderného a súčasného umenia vo Francúzsku.

Na výstave sa prezentuje celkovo dvadsaťjeden diel od desiatich umelcov,
ktoré sú v pravom slova zmysle heterogénnymi „vzorkami“ rozličných
smerov, štýlov a postojov súčasného umenia najmä 80. a 90. rokov. Na
výstave nechýba fotografická inštalácia extravagantnej dvojice Gilberta
(1943) a Georga (1942), pohybujúcej sa medzi pop artom a sociálnou
kritikou. Ďalšou je inštalácia Archív mŕtvych Švajčiarov Christiana
Boltanskeho (1944), odvolávajúca sa k pátosu smrti, ktorú skladá z
fotografických podobizní zosnulých a z predmetov zviazaných s ich
predchádzajúcim životom. Bertrand Lavier (1949) predstaví svojrázne
ready mady a objekty, ktoré svojím lavírovaním medzi realitou a umením
neraz prekvapili a zneistili publikum. Sochár Jean-Luc Vilmouth (1952)
zase prácu s nájdenými objektmi, ktoré vkladá do asambláží, fungujúcich
na princípoch paradoxu, irónie a vtipu. Podobnými zásadami sa riadi i
Patrick Tosani (1954), ktorý s odhodeným oblečením narába sochárskym
spôsobom (spevňuje ich glejom) a vytvára tak objekty, ktoré na
veľkorozmerných fotografiách buď odkazujú k svojmu pôvodu, alebo sa
hrajú na úplne niečo iné (séria Masky).

Naopak fotografie a objekty Jeana-Marca Bustamanteho (1952), zobrazujúce
už všadeprítomné priemyselné zóny a zanedbané anonymné územia, sú pod
rúškom chladnej estetiky určite nekompromisnou obžalobou necitlivej
devastácie krajiny. Fotografia, video a kritický komentár spája klasika
týchto médií Jeana-Pierra Bertranda (1937) s ďalšou legendou tohto žánru
Angeom Lecciaom (1952). Nakoniec maľba je zastúpená dvoma autormi. Kým
Pascal Pinaud (1964) bojuje proti zaužívaným konvenciám maľby, Bernard
Frize (1954) rozvíja jej modernistické tradície.

Výstava Chefs-d’oeuvres zo zbierok Múzea moderného umenia v
Saint-Étienne uvedie historik umenia a súčasný riaditeľ MAM Lórand
Hegyi.