Maliarstvo 19. storočia a prvej tretiny 20. storočia na východnom Slovensku zo zbierky Východoslovenskej galérie v Košiciach

Máloktorý región ma takú bohatú výtvarnú tradíciu ako východné Slovensko. Už od stredoveku možno vo významnejších mestách sledovať pomerne intenzívnu aktivitu. Od prvých rokov 19. storočia zaznamenávame nepretržitý umelecký ruch. V súvislosti s hospodárskymi a spoločenskými premenami dochádza pritom k presunu do viacerých centier. Po Levoči, respektíve Prešove, kde výtvarnú produkciu v rozhodujúcej miere určovali […]
7. marca 2012 – 20. mája 2012
Kurátor
Helena Němcová

Máloktorý región ma takú bohatú
výtvarnú tradíciu ako východné Slovensko. Už od stredoveku
možno vo významnejších mestách sledovať pomerne intenzívnu
aktivitu. Od prvých rokov 19. storočia zaznamenávame nepretržitý
umelecký ruch. V súvislosti s hospodárskymi a spoločenskými
premenami dochádza pritom k presunu do viacerých centier. Po
Levoči, respektíve Prešove, kde výtvarnú produkciu v
rozhodujúcej miere určovali svojrázne osobnosti ako maliar
dánskeho pôvodu Ján Jakub Stunder (1759 – 1811), Jozef Czauczik
(1780 – 1857), Ján Jakub Műller (1780 – 1828) a Ján Rombauer (1782
– 1849), okolo polovice storočia prevzali hegemóniu

Košice predovšetkým vďaka
rozvetvenej rodine Klimkovičovcov. Stalo sa to nielen
prostredníctvom druhovo rozmanitej tvorby, ale i podielom
najznámejších bratov Františka (1826 – 1890) a Vojtecha (1833 –
1885) na zriadení múzea, vyučovaním na gymnáziu a v súkromnej
výtvarnej škole, v ktorej začali cestu za umením aj niektorí
poprední predstavitelia uhorského maliarstva.

Na konci 19. a na začiatku 20.
storočia prichádzali na východné Slovensko alebo sa sem vracali
po štúdiách na budapeštianskych, viedenských, mníchovských a
zriedkavo i na parížskych školách mladé talenty. V rodných
Košiciach tvorili Ákos Aranyossy (1870 – 1898), Konštantín Kövári
(1882 – 1916), Anton Jaszusch (1882 –
1965), o niečo neskôr Gejza Kieselbach (1893 – 1965). Z
význačnejších tu pôsobil i Elemír Halasz-Hradil (1873 – 1948) a
do roku 1919 Eduard Lengyel Reinfuss (1873 -1942). V susednom Prešove
žil maliar nemeckého pôvodu Max Kurth (1869 -1962), Július Török
(1879 – 1963), Ernst Rákoši (1881 – 1973) a o svoje miesto vo
výtvarom

dianí sa hlásiaci Mikuláš Jordán
(1892 – 1977). V Slanci sa prechodne usadil dovtedy jediný
absolvent pražskej akadémie Ľudovít Čordák (1864 – 1937), v
Chrasti nad Hornádom Jozef Hanula (1863 – 1944), v Michalovciach
Teodor Jozef Mousson (1887 – 1946). S Tatrami spojil svoj osud Andor
Borúth (1873 – 1955).

Nepriaznivá situácia vo výtvarnom
školstve na Slovensku (obmedzená iba na formy súkromného štúdia)
i malé možnosti uplatnenia v domácom prostredí spôsobili zároveň
značný odliv nadaných umelcov. Mnohí našli základné existenčné
zabezpečenie vo vyspelejších a hlavne hospodársky

aj spoločensky mocnejších kultúrnych
centrách. Zo skupiny maliarov užšie spojených s východným
Slovenskom sa ich najviac usadilo v Budapešti: Július Benczúr
(1844-1920), Pavol Szinyei-Merse (1845 1919), Teodor Zemplényi (1864
– 1917), Ritta Boemmová (1868 – 1948), Eugen Doby

(1834 -1907), Július Éder (1875 –
1945), Andrej Bača (1870 – 1933), Ferdinand Katona (1864 -1932) a
ďalší. Pre posledných dvoch sa rodný kraj stal miestom
pravidelných návratov i nevysychajúcim prameňom inšpirácie. S
tvorivými predsavzatiami prichádzal k príbuzným do Strážiek aj
Ladislav Medňanský (1852 – 1919). Do hlavného mesta Uhorska sa
neskôr presťahoval aj spomínaný František Klimkovič. Vo Viedni
tvorili Jozef Ginovský (1801 – 1851), Gustáv Müller (1811 – ?) a
Leopold Horovitz (1838 – 1917), ktorý dlhší čas pôsobil vo
Varšave. Teodor Boemm (1822 – 1889) prežil svoje posledné roky v
Drážďanoch. Levočan Karol Marko st. (1791 – 1860) odišiel v
roku 1832 do Talianska a menej známy Emil Alexay-Olexák (1891 –
1949) sa po prvej svetovej vojne odsťahoval až do Ameriky.

Veľa maliarov sa venovalo tvorbe iba
popri stálom zamestnaní. Okrem vyučovania kreslenia na stredných
školách pracovali, hoci zriedkavejšie, aj v iných odboroch.
Napríklad Eduard Hriňák (1851 – 1917) bol istý čas poštovým
úradníkom, Imrich Emanuel Roth (1814 – 1885) fotografom. Ostatní, ak si nevytvorili početnejšiu
klientelu, nemali bohatších rodinných priaznivcov, alebo
nepodľahli bežnému domácemu dopytu, živorili a nakoniec
zomierali zabudnutí. Smutnú skutočnosť najpresvedčivejšie
ilustrujú nevyjasnené životné osudy Karola Tibelyho (1813 – ?).

Do obdobia zániku Rakúsko-Uhorska
spadajú i pokusy východoslovenských miest (Košice, Prešov,
Poprad, spišská Nová Ves, Levoča) zverejňovať maľby, kresby a
grafi ky a plasticky prostredníctvom krátkodobých inštalácií.
Minimálne možnosti usporadúvať tieto prehliadky na vyššej
organizačnej platforme zároveň viedli tunajších umelcov i k
zapájaniu sa do celouhorského výstavného života. Najčastejšie
obosielali pravidelné podujatia Krajinskej uhorskej spoločnosti
výtvarného umenia. Ojedinele sa v Budapešti predstavili a
samostatnými súbormi. 

Chronologicky najstaršiu časť
zbierky maliarstva 19. a 20. storočia na východnom Slovensku tvoria
ukážky z diela Jána J. Stundera, ktoré svojim vecne triezvym
klasicizmom výrazne ovplyvnilo spišský portrét. So Spišom,
konkrétne s Levočou, sa spája i vývoj slovenskej krajinomaľby.
Najprv bola poznačená snahou o topografi cky verný popis terénu,
neskôr vážnym úsilím o svoju premenu na osobitý druh umeleckého
prejavu. V obrazoch krajín sa uplatňuje romantizmus, aby onedlho
ustúpil – podobne ako v iných žánroch maliarskej tvorby –
realistickému názoru (Tibely). 

Na východnom Slovensku ostalo ťažisko
výtvarnej produkcie pričinením Klimkovičovcov i po polovici
storočia. Odzrkadľuje ju predovšetkým fi gurálna maľba so silne
zastúpenou portrétnou zložkou. Aj v nasledujúcich desaťročiach
sa tunajší autori sústavne venovali realistickej podobizni ako
hlavnému zdroju svojho hmotného zabezpečenia. 

Maliari prvej tretiny 20. storočia, ku
ktorým patrí významný slovenský krajinár svojej generácie
Ľudovít Čordák, vyrástli ešte v ovzduší 19. storočia. Ich
mladší umeleckí druhovia si osvojovali už v začiatkoch tvorivého
rozletu zásady impresionisticko – plenérovej maľby. Zvláštne
postavenie

medzi nimi má postimpresionista
Konštantín Kövári. Z toho aspektu bol pozoruhodný aj nástup
Antona Jaszuscha, ktorý sa v boji proti regionálnym konvenciám
odvolával v prvom rade na secesiu a nemecký expresionizmus. V
obrazoch týchto i niekoľkých ďalších autorov (Max Kurth, Elemír
Halász-Hrazdil) nachádzame znaky dobového sociálnokritického
postoja ku skutočnosti.

Autor textu: Imrich Groško