Výstavný projekt My, ľudia (We, the People) s medzinárodnou účasťou prezentuje aktuálnu tému: čo robí z indivíduí (ja) komunitu (my, ľudia). Tento posun je analyzovaný z politickej, ako aj právnej a socio-kultúrnej perspektívy.
My, ľudia
Verejné texty, vlastné/súkromné telá (z ang. Public Texts, Private Bodies).
“Výkriky jestvovali dávno pred počiatkom človeka, ľudia sú len nástrojmi na ich vytváranie.” (Édouard Louis, “Dejiny násilia”)
“My, ľud” – slová, ktoré tvoria úvodnú frázu z preambuly ústavy Spojených štátov amerických. Táto fráza, často citovaná v rôznych prejavoch a dokumentoch, sa má odvolávať na existenciu akéhosi nezávislého proto-zdroja: a teda mýtického pôvodu slova „my“, ktorý od toho momentu pretrváva ako univerzálny, nezmenený a radostný. Takéto fantázie a fikcie predstavujú silnú potrebu, no sú aj nebezpečnou hračkou, alebo, ako v prípade preambuly, aj príťažlivým a zároveň klamným nástrojom. Preambula (z latinčiny preambulare) je nástroj, ktorý prináša do popredia hodnoty a presvedčenie, ktoré konfigurujú čítanie textu; v tomto prípade zámeno „my“ posilňuje predstavu jediného existujúceho telesa, pričom sa vymazáva heterogenita spoločenských záujmov.
Výstava používa preambulu ako falošné motto, ktoré označuje násilie uplatňované formálnym „my“, pričom to subjektivizuje konkrétne orgány nielen jedinému textu, ale dochádza aj k ich štandardizácii do akejsi citlivosti k „my“. Formálna konštrukcia umožňuje jednoduché posúvanie rozdielov v identifikácii nejednoznačných identít: triedy, rasy alebo národnosti. Vynútená jednotnosť nenecháva priestor pre nuansy zložitých identít a ich vzájomnú úpravu – a čo je pravdepodobne ešte významnejšie – ani pre skutočné dôvody riešenia prijaté pri tvorbe normatívneho „my“, akým je napríklad hospodárska funkcia národnej alebo štátnej identity. Zatiaľ spôsobuje používanie systému takých zvyklostí, akými sú občianstvo, vlastný, zdedený majetok či politika identity zahŕňanie a vylučovanie konkrétnych jednotlivcov z normatívnej oblasti charakterizovanej frázou „My, ľudia“.
Takto používajú kulisu domnelého „my“ na ospravedlnenie na ospravedlnenie dnešnej „geografie prístupu” do oblastí bez ozbrojených konfliktov, chudoby alebo do oblastí doteraz nevidených. V normatívnom mechanizme „my“ sa zdá, že samotná osoba je len funkciou dobre fungujúceho organizmu: ak sú to ruky, potom len vtedy, keď je to nevyhnutné, a ak ide o hlas/sťažnosť, potom nech je to len to, čo sme pripravení počuť. Má sa telo človeka naozaj podvoliť verejnému textu a jeho očakávaniam?
Agnieszka Kilian
Vystavujúci autori: Anton Čierny, Ivan Jurica, Mateusz Kula, Marina Naprushkina, Rupali Patil, Agnieszka Piksa, Howardena Pindell, Nura Qureshi, Joanna Rajkowska, Kama Sokolnicka, Jaro Varga & Dorota Kenderová
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Realizované s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.
Za podporu ďakujeme
BANSKOBYSTRICKÝ PIVOVAR, a.s.
